Diviačia priepasť dostala meno po nájdenej kostre

Má hĺbku 123,5 m a aj keď nie je taká impozantná ako Zvonica, svojou krásou sa jej určite vyrovná.

V seriáli o jaskyniach Gemera predstaví hlbší a širší pohľad na problematiku jaskyniarstva a uchovávania ich kultúrneho dedičstva skúsený jaskyniar Jaroslav Stankovič.

GEMER. Vertikálne jaskyne – priepasti – sa niekedy skúmali ťažšie ako horizontálne jaskyne. Bolo to spôsobené chýbajúcou bezpečnou a efektívnou speleoalpinistickou technikou.

Konečné riešenie v tejto oblasti priniesla až súčasná jednolanová technika. V roku 1964, kedy bola objavená Diviačia priepasť, vrcholilo používanie lanových rebríkov.

Objav a preskúmanie Diviačej priepasti v roku 1964 môžeme považovať nielen za vrcholný výkon rebríkovej éry v Slovenskom krase, ale tu táto technika dosiahla aj extrém z hľadiska podstúpeného rizika.

Spočiatku s výskumom pod zemou nerátali

Pätica československých jaskyniarov pod vedením Vladimíra Lysenka sa pôvodne chcela venovať len povrchovému prieskumu strednej časti Plešiveckej planiny. Vedeli už od pastiera Csunyocsku, že neďaleko lúky Nižná Vasbánya sa nachádza mohutný otvor, no našli ho až za asistencie poľovníka Močárskeho.

Keď uvideli, že legenda je pravdivá, okamžite zmenili priority a povrchový prieskum vymenili za podzemný. Po rebríku museli zliezť vo vstupnej šachte 24 metrov. Objavili tu mohutný dóm s krásnou výzdobou.

Po šikmine sa dostali až do hĺbky 38 m, kde to vyzeralo na koniec. Síce pekná, priestorná priepasť, ale nič výnimočné na pomery Plešiveckej planiny.

Dole by sa možno dalo pokopať, ale ležala tam srna v pokročilom štádiu rozkladu. M. Erdős sa nejako zaprel a odvalil väčší balvan, pod ktorým sa ukázalo pokračovanie.

Pomocou rebríka zlezú do Prvého jazerného dómu. Nádhera tohto miesta im na chvíľu vyrazí dych a už súkajú posledný rebrík do pokračovania priepasti.

V hĺbke 75 metrov sa priepasť končí v slepom dóme pri kostre diviaka, ktorý dal jaskyni aj meno.

Načítavam video...