V seriáli o jaskyniach Gemera predstaví hlbší a širší pohľad na problematiku jaskyniarstva a uchovávania ich kultúrneho dedičstva skúsený jaskyniar Jaroslav Stankovič.
GEMER. Jaskyne sú ženského rodu; ženské mená by im teda mali pasovať. Napriek tomu nájdeme v Slovenskom krase len málo jaskýň, ktoré objavitelia pomenovali po svojich ženách. Je to zaujímavý jav. Bez pochopenia a tolerancie manželiek by jaskyniari žiadnu jaskyňu neobjavili.
Komu inému, ako svojim ženám, by teda mali svoje objavy venovať? Navyše by si ich tým mohli aj trochu udobriť.
Objavovali i počas vojny
Ján Majko si v roku 1946, keď spolu s priateľmi objavil jaskyňu Milada, musel svoje ženy udobriť. Inak by bol zle-nedobre pochodil.
Ešte ani poriadne neskončila 2. svetová vojna a on sa už so svojím synovcom Štefanom na päť týždňov zahrabal v ponore pod Červeným kameňom.
Stravu im obetavo nosila jeho dcéra Milada pešo z Dlhej Vsi. Každý druhý deň musela s batohom absolvovať 20-kilometrovú túru.
Tvrdá práca sa mu vyplatila
Majko sa snažil objaviť jaskyne cez ponory. Logicky išiel cestou vody. Tam, kde sa voda do vápencov ponára, začína jaskyňa a tam ju treba aj hľadať. Úspech závisel od toho, či na ponor nadväzovala priestorná priechodná jaskyňa, alebo iba neprielezné plazivky.
Preto hľadal také ponory, kde sa ponárala voda z veľkej zbernej plochy. Viac vody – väčšia jaskyňa.
Začal systematicky pracovať v ponoroch juhovýchodne od Silickej Brezovej. Brezovská depresia je najväčšia zberná plocha ponorov v Slovenskom krase.
Navyše je tu aj stály povrchový tok – Kráľova studňa.
Keď tento potok mohol niekedy poháňať mlyn, akú veľkú jaskyňu asi musel vytvoriť? Ponorov bolo veľa, tak si vybral ponor, ktorý pracovne nazval „Margita“.
V ponore pracoval už v roku 1935. Po niekoľkých týždňoch tvrdej driny tu 24. 7. 1946 objavili menšiu peknú jaskyňu, ktorú pomenoval po svojej žene Matilde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
