Začala sa síce dobre, no prišlo zranenie a následná operácia ho odstavila na celú polsezónu. Teraz je však už znova v príprave.

ROŽŇAVA. Nastúpil už v prípravných zápasoch a v jarnej časti si chce nájsť miesto v základnej zostave treťoligovej Moldavy n/B. Ako mládežník začínal v Rožňave, pokračoval v Slovane Bratislava. Časť minulej sezóny odohral v Gemerskej Polome. Vo väčšom rozlete mu však zabránili zranenia. O nich, ako aj o inom sme sa porozprávali s Milošom Gallom najml.

Pred začiatkom novej sezóny ste odišli na hosťovanie do Moldavy n/B. Aká bola pre vás jesenná časť?

„Jesenná časť sa vyvíjala veľmi dobre. Bol som v základnej zostave, cítil som sa fantasticky po všetkých stránkach, kondičnej, psychickej i hernej. No v piatom kole na ihrisku prešovského béčka som po hlúpom súboji s protihráčom zacítil v kolene tupú bolesť a vedel som, že je zle. Nasledovali lekárske vyšetrenia, ktoré zistili, že mám poškodenú chrupavku a časť menisku. Nasledovala operácia na športovej klinike v Šaci. V tom čase som na tom psychicky nebol najlepšie. Sezóna bola v plnom prúde, mužstvu aj mne sa darilo a ja som musel ísť na operáciu, ktorá už bola štvrtá v poradí. No nemohol som sa ľutovať, že prečo práve ja. Musel som sa sústrediť na najbližšie obdobie, ktoré ma čakalo. Veľmi mi pomohla moja rodina, rodičia, starí rodičia i priateľka. Bolo jasné, že v jesennej časti si už nezahrám, tak som sa sústredil na to, aby som si koleno dal čo najlepšie dohromady. Nasledovali rehabilitácie, tréningy s osobným trénerom, ktorý mi tiež veľmi pomohol. Samozrejme, tešilo ma, že sa mužstvu darilo aj naďalej a po jesennej časti vedieme tabuľku III. ligy. Jeseň mala pre mňa aj trpkú príchuť, no zároveň som rád, že som v mužstve lídra súťaže.“

Je už teraz koleno v poriadku?

„Koleno je už pevné a drží. Máme za sebou aj prvé prípravné zápasy. S Rožňavou som odohral tridsať minút a s Rimavskou Sobotu celý prvý polčas. Remizovali sme 1:1. Snažím sa koleno nepreťažiť. Musím sa riadiť pocitmi, lebo zdravie sa oklamať nedá. Sústredím sa na to, aby som do jarnej časti bol pripravený na sto percent a pomohol mužstvu k zisku titulu. Samozrejme, s trénerom sa rozprávame, pýta sa, na koľko sa pred zápasom cítim. Veľmi si cením jeho prístup. Keď cítim, že je to aj v tréningu priveľa, poviem to a urobím si cvičenie sám, alebo vynechám pár sérií.“

Istý čas ste pôsobili aj v Slovane Bratislava. Ako spomínate na toto obdobie?

„Obdobie v Slovane bolo niečo výnimočné. Každý chlapec sníva, že si zahrá v nejakom väčšom klube na Slovensku alebo v zahraničí. Mne sa to podarilo, keď som mal štrnásť rokov. Aj keď má Slovan strašne veľa fanúšikov, tak má aj veľa neprajníkov, ale nikto nemôže poprieť, že patrí medzi česko-slovenskú špičku a má dobré meno v celej Európe. Bol som tam veľmi šťastný. Zažil som tam strašne veľa, spoznal veľa spoluhráčov, ľudí, ktorí boli okolo futbalu. Toto obdobie, ktoré trvalo päť rokov hodnotím len a len pozitívne.“

No boli ste aj na skúške v Anglicku.

„Po roku v Slovane som išiel na skúšku do anglického mužstva Nottingham Forest. No spomínam na to veľmi smutne. Skúška sa podarila, zástupcom anglického klubu som sa páčil a chceli, aby som šiel do Anglicka. Počas skúšky, ktorá trvala týždeň, som odohral dva zápasy. Všetko ostávalo na manažérovi a klube, ako sa dohodnú. Predtým ešte zástupcovia klubu chceli ukázať rodičom, ako bude o mňa postarané, ako funguje klub, ako vychováva mladých hráčov. Po prílete do Bratislavy som mal odohrať zápas s Nitrou, ktorý mal byť v sobotu a ďalšiu stredu som mal letieť s rodičmi späť do Anglicka. No na predzápasovom tréningu som si roztrhol kolenné väzy, je to snáď najťažšie zranenie pre futbalistu, aké ho môže postihnúť. Nasledovalo najťažšie obdobie môjho života. Bolesti, mesiace bez futbalu, bolestivá rehabilitácia a pri tom všetkom som myslel, že mi možno unikla životná šanca. Po operácii som denne trénoval v posilňovni, s osobným trénerom v Bratislave a na Slovane. Asi deväť mesiacov od operácie som odohral svoj prvý zápas. Bol to neskutočný pocit. Trvalo dlho, kým som sa dostal do optimálnej formy. No vtedy prišla ďalšia operácia. Síce menšia, ale predsa... Uvažoval som nad všetkým, či s futbalom skončím, alebo budem pokračovať. Všetko som si nechal uležať v hlave a povedal som si, že bez futbalu žiť nedokážem a urobím všetko preto, aby som mohol ďalej hrať. Po operácii som začal trénovať, hrávať súťažné zápasy. Lenže sa blížil čas, keď mi skončil dorastenecký vek. Rozhodovali sme sa, kam ďalej. Mal som ponuku zostať v slovanistickom B–mužstve, ale nakoniec sme zvážili, že najlepšie bude odísť preč. Do letnej prípravy som nastúpil do Petržalky. No na konci prípravy som sa znova zranil a nasledovala operácia. Samozrejme, doma krútili hlavou, že či to chcem obetovať, zasa sa dať operovať, že si ničím zdravie. No dal som si cieľ a som ochotný obetovať všetko, aby som ho dosiahol. Veď prekážky sú na to, aby sa prekonávali.“

Približne v tom čase ste sa objavili v Gemerskej Polome, kde ste v odohrali jarnú časť sezóny 2012/2013.

„Po operácii som sa dával dohromady dlhšie, telo potrebovalo oddych. Nakoniec sme našli riešenie, že na časť sezóny pôjdem do Gemerskej Polomy. Dám sa dokopy, naberiem hernú prax, veď skoro dva roky som poriadne nehral kvôli operáciám. Tak začalo ďalšie obdobie. Čo sa týka Slovana, spomenul som len zlomok toho, čo som tam zažil. Bolo toho omnoho viac. Slovan mi prirástol k srdcu.“

V Gemerskej Polome ste hrali spolu s otcom aj strýkom. Aké to bolo?

„Časť v Gemerskej Polome bola veľmi príjemná. Samozrejme sa to nedá porovnávať so Slovanom, ale ľudia okolo futbalu a hráči sú neskutoční. Vytvorila sa tam super partia. Vlastne ako aj mne, aj otcovi sa splnil možno menší sen, že sme si zahrali pár zápasov v jednom tíme. Aj keď by bol určite radšej, ak by som pôsobil niekde vo vyššej súťaži. Hrať s otcom a strýkom v jednom mužstve je niečo výnimočné. Veď málokomu sa to podarí. Určite mi to dalo strašne veľa. Veľa som toho aj odkukal, veď otec aj strýko sú stále páni futbalisti. Veď sa futbalom živili, tak niečo o ňom musia vedieť. Ďakujem polomskému futbalu, od starostu po správcu ihriska, že mi vytvorili najlepšie podmienky, ako vedeli a pomohli mi. Snáď som trochu pomohol aj ja im (úsmev).“
Otec je skúsený a stále aktívny hráč. Určite sa teda nevyhnete porovnávaniu s ním. Ako to vnímate?
„Tak porovnávať sa s otcom je silná káva. On v mojich rokoch hral dokonca o súťaž vyššie a patril medzi najlepších strelcov druholigovej Rožňavy. No určite nechcem zaostávať a posnažím sa, aby som ho prekonal, aby bol na mňa pyšný. Samozrejme ho občas podpichnem, keď ho vyzývam hrať nohejbal alebo futbal na malé brány, ale stále to berieme s humorom. Vek sa však nedá oklamať. Čaká ho menšia oslava, keď vo februári bude mať štyridsiatku. Po rýchlostnej, kondičnej a iných stránkach sa už porovnávať nemôžeme, ale stále sa mám od neho čo učiť a obdivujem ho, že sa dokáže vyrovnať aj o dvadsať rokov mladším hráčom. Je pre mňa veľký vzor a som na neho pyšný.“

S akými plánmi teda idete do jarnej časti súťaže?

„Čo sa týka jarnej časti, tak určite sa chcem dať zdravotne dohromady na sto percent, nájsť si miesto v základnej zostave, výkonnostne napredovať a pomôcť mužstvu obhájiť prvé miesto z jesennej časti.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer