Hoci pred pár dňami oslávila osemnástku, má už za sebou aj extraligovú skúsenosť. Premiéru mala v zápase proti Dobrým Anjelom.
ROŽŇAVA. Basketbalistkám MBK Región zostáva v tejto sezóne odohrať už len jeden zápas. Povinný tretí proti Slovanu. V tejto rozpačitej sezóne, v ktorej išli Rožňavčanky od prehry k prehre, patrila k mladá hráčka k lepším na palubovke. Bohužiaľ rovnako ako v minulých aj v tejto sezóne ju prenasledovali zranenia. Porozprávali sme sa s Natáliou Skupeňovou o aktuálnej sezóne, no i o tom, ako vnímala extraligu či ako vidí budúcnosť ženského basketbalu v Rožňave.
Ostatné dva zápasy so Slovanom boli vyčerpávajúce nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. Ako sa na ne pozeráte?
„Správne. Mám však pocit, že išlo najviac o psychiku. V našom prípade to tak bolo počas celej sezóny. Posledné dva zápasy sme odohrali vo veľmi skromnej zostave. Prvý zápas nás bolo šesť a v druhom iba jedna päťka. Boli to naše posledné domáce zápasy, no nikto netušil, že koniec bude taký, aký bol. V každom družstve sú problémy, no my sme ich mali tuším viac ako dosť. Neprítomnosť ospravedlňujú zranenia, niektoré to nevedeli zladiť so školou.“
Celá sezóna bola pre Rožňavu viac než rozpačitá. Aká bola pre vás?
„Popravde, bola veľmi rýchla. Aspoň pre mňa. Do letnej prípravy som sa takmer vôbec nezapojila, nakoľko som po prvých troch tréningoch skončila v nemocnici. Pripojila som sa až po lete, takže som sa nezúčastnila ani turnajov. Samozrejme, bolo to náročnejšie, pretože baby už mali čo to odbehané. Do slovenského pohára som už nastúpila. Nanešťastie, so začiatkom ligových zápasov prišlo ďalšie moje zranenie, koleno. Nakoľko to nebolo až také vážne, po mesiaci som opäť začala trénovať. Zvyšok už ubehol ako voda. Žiaľ, zranenia neostali len pri mne.“
Aká bola vaša cesta k basketbalu?
„S basketbalom som začala už na základnej škole. Prišla možnosť a so spolužiačkami sme to skúsili. Vtedy nás začala učiť prvé kroky pani učiteľka Mikolajová. Neskôr nás prevzali skúsenejší tréneri. Začali sme v mládežníckych súťažiach a neskôr sme hrávali aj so staršími kategóriami. V poslednom ročníku na základnej škole prišla prvá možnosť trénovať s extraligovým družstvom. Mala som len štrnásť rokov a pred sebou neskutočnú príležitosť. Samozrejme som neodmietla. Veď takéto niečo sa nestáva každý deň. Nazrieť do veľkého družstva s kvalitnými hráčkami bolo pre mňa cťou.“
Premiéru v extralige ste mali ako 15-ročná v zápase proti Dobrým anjelom. Dali ste aj kôš. Ako si spomínate na tento zápas?
„Mala som pätnásť a bolo asi 30 sekúnd do konca zápasu. Keď tréner povedal moje meno, nevedela som ani kde som... Vybehla som na ihrisko, raz do obrany a ostávali posledné sekundy. Pamätám sa, že mi prihrala naša Američanka a ani neviem, či som zakopla, alebo chcela vystreliť, no s klaksónom padol aj kôš. Pre mňa, no myslím, že vtedy pre každého, to bolo niečo nepochopiteľné. Prvý zápas, rovno proti majstrovi a mne sa podarilo niečo takéto. Bol to jeden z najpríjemnejších basketbalových zážitkov.“
Potom ste sa na palubovke v extralige objavovali skôr len sporadicky. Aké boli vaše ďalšie basketbalové kroky? Čo sa s vami dialo?
„Mne to vôbec neprekážalo. Bola som šťastná, že môžem trénovať s kvalitnými hráčkami. Skvelé prostredie a atmosféra na zápasoch. To by som dopriala každému. Bola som vďačná za každú minútu, ktorú som mohla stráviť na ihrisku. Nevadilo mi, že som nehrala v každom zápase. V tej dobe som hrávala aj s mojou kategóriou a o to viac sa mi vtedy darilo. Nemala som problémy ani s kondičkou, ani so streľbou. Celá sezóna mi určite dala veľa. Ďalšiu sezónu som odohrala už len s mojimi pôvodnými spoluhráčkami. Bol to taký bežný rok. Každý víkend zápasy, cez týždeň tréningy, stíhala som aj školu. Až mi začal chýbať zhon z predchádzajúcej sezóny.“
V minulej sezóne ste sa znova objavili na extraligovej lavičke, no veľa minút ste neodohrali. Skôr ste sa objavovali v 2. lige. Ako ste vnímali poslednú extraligovú sezónu?
„Myslím, že môžem povedať, že som ju hlavne vnímala. Predsa som mala viac rokov a začala som si to všetko uvedomovať. Takisto však musím povedať, že to bola dobrá skúsenosť. Hrávala som 2. ligu a sedela na lavičke v extralige. Keď som mohla vybehnúť na ihrisko, vnímala som to už trošku inak, ako prvýkrát. Žiaľ, aj v minulom ročníku som sa zranila. Tuším to bolo niekedy vo februári a dres som znovu obliekla keď bolo po celej extralige. Stihla som aspoň posledný zápas 2. ligy.“
V novej sezóne nezostal v kádri kameň na kameni. Priestor dostali domáce hráčky, no nie vždy ho využili. Ako vidíte budúcnosť ženského basketbalu v Rožňave. Pohybujete sa v ňom predsa len už pár rokov.
„Z extraligy, kde boli len tri domáce hráčky, sme ostali dve. Prišiel návrh, či by sme neskúsili hrať 1. ligu, čo však nebol najlepší nápad. Vtedy s tým každá jedna súhlasila. Na začiatku nás bolo možno aj 15. Každý dňom si to niekto rozmyslel, no Rožňava už bola prihlásená. Nič sa nedalo robiť. Museli sme hrať. Občas sme vycestovali sedem, doma sa nás zišlo vždy viac. Až do posledného zápasu, keď prišlo sklamanie. Z oboch strán. Keby som sa však mala pozrieť do budúcnosti, neviem a radšej si ani nechcem predstaviť, čo sa bude v Rožňave diať. Tu sa totiž menia plány zo dňa na deň. Zrazu príde leto, august a my sa už len dozvieme, čo s nami bude, alebo či vôbec niečo ešte bude.“
Autor: pp
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
