V tíme JUKO & Co Racing Scuderia je už niekoľko rokov manažérkou Miriam Matejzelová. Začínala v čase, keď sa Julo Konček venoval pretekom automobilov do vrchu, potom sa tím premiestnil na okruhy. V novom prostredí sa rýchlo zorientovala a aj keď sa tomu spočiatku bránila, teraz by sa už na kopce nevrátila. Stále však platí, že dokáže vybaviť takmer všetko.
ROŽŇAVA. V zákulisí pretekov a depe sa pohybuje s prehľadom a isto. V prevažne mužskom svete automobilových pretekov sa nemá problém orientovať. Ako prezradila, nie je hanblivý typ a v tomto prostredí sa rýchlo udomácnila. Manažérka JUKO & Co Racing Scuderia Miriam Matejzelová.
Vyštudovali ste veterinu, hrávali ste basketbal. No ste aj manažérkou automobilového pretekára. Aká bola vaša cesta do tímu Jula Končeka?
„Keď som stretla Jula, ešte stále som hrávala basketbal a zároveň som robila trénerku mladších žiačok. Družstvo, ktoré som v tom čase trénovala, nemalo také morálno-vôľové vlastnosti a ani chuť trénovať, ako som si predstavovala. Strácala som akosi sama motiváciu. Bolo ťažké prísť na tréning a zistiť, že pripravené cvičenia vlastne nie je s kým robiť. Zároveň som musela zatelefonovať dievčatám a zisťovať dôvody ich neúčasti na tréningu a následnom zápase. Jednoducho v družstve nebola tá správna chémia, ktorá by stmeľovala kolektív a hnala ho vpred za úspechom a tréningom. Družstvo, ktoré som trénovala predtým, práve toto malo a na tréningy aj zápasy sme sa tešili všetci, ja, hráčky a hlavne aj rodičia. Po vážnom zranení kolena, ktoré znamenalo koniec s aktívnym basketbalom, ma Julo oslovil s ponukou na spoluprácu v oblasti automobilového športu. Samozrejme, skôr než som súhlasila, som sa išla pozrieť na pár kopcov, aby som zistila, do čoho vlastne idem.“
Spomínate si na svoje prvé preteky. Aké to bolo?
„Prvé preteky, ak si dobre pamätám, boli tuším Šturec a nedopadli práve najlepšie. Už v prvom tréningu Julo trafil s bavorákom obrubník a čiastočne rozbil predok. Do pretekov sa to však stihlo ako–tak opraviť a myslím, že tam skončil druhý v skupine aj triede.
V pozícii manažéra som na prvé preteky nechala doma kompletne všetky papiere a spomenula som si na to až niekde v Budči. Našťastie Julov syn prišiel za nami na Babu aj s papiermi, takže sa to skončilo dobre. Zaplatila som teda nováčikovskú daň aj s úrokmi, keďže sme preberanie museli absolvovať narýchlo v sobotu ráno pred tréningmi.“
Úlohou manažéra je hlavne zháňanie peňazí, aspoň takú predstavu má väčšina ľudí. Je to naozaj tak?
„Je to skutočne tak. Okrem zháňania peňazí je to však aj materiálno-technické zabezpečenie, papierové vybavovanie, stravovanie a samozrejme komunikácia s usporiadateľmi a komisármi pred a počas pretekov.“
Julo Konček dlhé roky jazdil na kopcoch, pred pár sezónami však dostali prednosť okruhy. Ako ste vnímali túto zmenu, čo všetko sa zmenilo?
„V podstate som sa tomu zo začiatku bránila, lebo som vedela, že na okruhy je potrebných oveľa viac peňazí ako na kopci. Nikoho sme tam nepoznali a išli sme v podstate zo známeho do neznámeho prostredia. Veľmi nám však a hlavne aj mne osobne pomohol pretekár Miro Konôpka a jeho vtedajší manažér Dušan Vysloužil, ktorí mi všetko vysvetlili, čo a ako chodí, zoznámili ma s usporiadateľmi, komisármi. Za to im touto cestou veľmi pekne ďakujem. Teraz by som sa už na kopce nechcela vrátiť, lebo prišla som okruhom viac na chuť ako kopcom. A hlavne aj pre diváka je okruh oveľa viac zaujímavejší ako kopec, len škoda, že máme všetky okruhy tak ďaleko. To je jediné negatívum oproti kopcom.“
V motošporte sa pohybujú prevažne muži. Ako sa vám presadzovalo medzi nimi? Ako vás berú teraz?
„Osobne nie som veľmi hanblivý typ, takže som sa rýchlo medzi nimi udomácnila. Musím povedať, že poznám skoro všetkých jazdcov aj ich mechanikov, usporiadateľov aj komisárov, takže sa mi dýcha veľmi ľahko. Čo je potrebné vybaviť, určite vybavím. Skoro nikto ma neodmietne. Dokonca na pretekoch v Chorvátsku nám praskla servo hadička a keďže sme nemali náhradnú, Julo už chcel baliť a ísť domov. Ja som pobehala po depe a natrafila som na chorvátskeho majstra Európy Nika Puliča, ktorého som poznala z kopcov. On zdvihol telefón, dal mi auto so šoférom a išli sme do Rijeky k domácemu majstrovi, ktorý mi na počkanie vyrobil novú hadičku. Sobotňajšie preteky sme síce nestihli, ale v nedeľu stál Julo na štarte a dokrúžil preteky na peknom piatom mieste absolútne.“
Nelákalo vás niekedy sadnúť do auta a vyskúšať si, aké je to na trati?
„V kútiku duše aj áno, ale bojím sa toho, že ma to začne baviť. A predsa len, začínať v mojom veku je už príliš neskoro. Je to dobre tak, ako to je. Viezla som sa ako spolujazdkyňa s maďarským jazdcom Andrásom Némethom po Hungaroringu a ten adrenalín, ktorý som zažila, mi stačil. Je to síce krásne, ale za chyby sa tam kruto platí.“
Preteky prinášajú aj dramatické chvíle či krízovky. Boli aj také, že ste mali ozaj veľký strach či obavy?
„Veľký strach asi ani nie. Najväčší som mala minulý rok v lete na Slovakiaringu, keď som videla z tribúny live, ako sa Marián Rajnoha prevrátil s hondou trikrát cez strechu a potom ho odvážala helikoptéra. Našťastie bezpečnosť na tých okruhoch je na veľmi vysokej úrovni a s kopcami sa to nedá porovnať. Z tohto pohľadu je dobré, že už nejazdíme kopce.“
Bola už taká situácia, keď ste uvažovali o tom, že skončíte? Ak áno, čo vás udržalo v tíme?
„Mňa osobne taká situácia nezastihla, to skôr Julo sa pohráva často pri problémoch s pretekmi s myšlienkou ukončenia kariéry a ja som ten večne optimisticky naladený človek, ktorý ho ťahá dopredu.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
