Martina Belányiová maľuje pre potešenie a radosť

Skôr než sa Martina Belányiová dostala k drevorezbe, zaoberala sa od detstva rôznymi výtvarnými technikami.

Už na základnej škole kreslila všeličo ceruzkou a uhlíkom a po vytvorení priestorového videnia svoje dielka hodila na papier a neskôr na plátno.

ŠTÍTNIK. V čase, keď navštevovala základnú školu v Košiciach, ju rodičia chceli prihlásiť na umeleckú školu.

„Tam mi však povedali, že už v mojom veku, mala som desať rokov, je neskoro začať s maľovaním, tak som sa ako samouk začala venovať tomuto koníčku. Neskôr, keď som chodila na drevársku priemyslovku do Spišskej Novej Vsi, si ma všimol akademický maliar prof. Jeřábek a pod jeho vedením som sa zdokonaľovala vo výtvarných technikách, čo pre mňa bolo akýmsi oživením.“

Martina má pestrú škálu techník a námetov.

„Spočiatku som maľovala všeličo a všade. V triede som nakreslila počas vyučovania profesorku, ktorá sa opierala o stôl či spolužiakov. Cestou vlakom som si cibrila rýchlosť a do skicára zachytávala siluetu krajiny. Najradšej maľujem krajinky, reálne veci, portréty, olejomaľby a tiež akvarely. Pred časom som na požiadanie vytvárala rôzne vzory aj na kostolné sviece. Na olejomaľbu sa používa plátno natiahnuté na rámčekoch, ktoré sme si predtým doma vyrábali s otcom sami. Plátno sa potom pretrelo latexom v dvoch vrstvách a jemne prebrúsilo. Teraz sa už dajú kúpiť hotové rámčeky s maliarskym plátom rôznych veľkostí.“

Obraz putoval do Žehry i New Jersey

K namaľovaniu dvoch obrazov ju motivovali známi.

„Raz prišla za mnou známa z obce a poprosila ma, či by som nenamaľovala obraz, ktorý chce darovať k päťdesiatke. Námetom mal byť rodný dom oslávenca. Tak som si urobila výlet do obce Žehra, urobila náčrt a obraz podľa želania vyhotovila. Aj rodáci z Čiernej Lehoty, ktorí bývajú v Amerike, chceli na pamiatku obraz kostola z rodnej obce. Milo ma po rokoch prekvapili, keď som od nich dostala fotografiu z New Jersey, na ktorej sa celá rodina s mojím obrazom odfotografovala.“

Väčšinu svojich malieb podarovala priateľom a známym. Jeden obraz však zaujal čestné miesto.

„Od starej mamy som dostala obrázok vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Namaľovala som podľa toho obraz s rozmermi 160 x 85 centimetrov a pri príležitosti sviatku týchto svätcov, ktorý slávime 5. júla, som ho podarovala miestnemu katolíckemu kostolu v Štítniku. Obraz bol vysvätený a pán farár Sokolský ho dal zavesiť v blízkosti oltára. Na znak vďaky mi podaroval Bibliu a kyticu kvetov.“

Moje maľby nie sú umelecké diela

V súčasnosti pre tento koníček má pochopenie iba jej mladšia dcérka.

„V rodine sa tomuto koníčku prakticky nevenuje nikto a záujmy sú rôznorodé a skôr novodobé, akým je hlavne počítač. Dcéra Andrejka má však sklony ku kresleniu a je mojou druhou výtvarníčkou. V mojich obrazoch netreba vidieť umelecké diela. Sú iba vyjadrením mojich nálad, pocitov, emócií a zážitkov, ktoré sa prostredníctvom palety a štetca snažím preniesť na maliarske plátno.“