Zvonce Jaroslava Majbu majú telo, srdce, hlas i dušu

Zvonárstvo bolo v minulosti domácou remeselnou výrobou, ktorá bola rozšírená hlavne v období intenzívneho chovu oviec a dobytka.

S úbytkom pastvín však toto remeslo, ktoré sa sústreďovalo na Gemeri predovšetkým do mesta Jelšava, začalo upadať. Táto tradícia postupne zaniká. V poslednom období sa výrobe kovaných plechových zvoncov venuje iba zvonkár zo Silice a tradíciu predkov sa pokúša uchovať aj Jaroslav Majba z Ochtinej, ktorý zhotovuje liate zvonce a spiežovce.

OCHTINÁ. Do tajov tohto ľudového remesla sa zaúčal pod dohľadom svojho otca, ktorý v minulosti vyrábal liate zvonce. V súčasnosti má táto práca skôr umelecký charakter.

„Technológia liatych zvoncov spočíva v odlievaní zvonca do zlievarenského piesku roztopenou masou, ktorá obsahuje mosadz, bronz, cín, dural. Kvalita zvona závisí od pomeru namiešanej zmesi. Hlas, ktorý zvon vydáva zase od výšky umiestnenia srdca visiaceho na šibeničke a taktiež od hrúbky samotného tela zvona,“ povedal v úvode majster J. Majba.

Väčšinu pracovných náradí zdedil po otcovi.

„Na výrobu zvoncov a praciek sa používajú rôzne náradia ako pilníky, brúsny papier, dlátka, leštiace pasty, vrtáčiky. Hlavným náradím, ktorý používam pri zdobení praciek, je raznica, ktorú z klasických priebojníkov vyrobil vlastnoručne môj otec ako i drobné gravírováky, čiže dlátka. Súčasťou zvoncov sú aj ozdobné pracky. Tie sa používajú na remene, na ktorých výrobok visí. Tie menšie sa používajú na pastierske opasky, kapsy, náramky či hodinky. Pracky sa gravírujú a tepú. Sú vyrobené z mosadzného plechu, ktorý sa najprv vystrihne, vybrúsi, navŕta otvor na uchytenie a vyzdobí gravírovaním. V poslednej fáze sa pracky vyleštia a zohnú na potrebný tvar.“

Pri práci bol postrelený

Pri odlievaní zvonov sa musia dodržať prísne bezpečnostné opatrenie.

„Nad vyhňou mám prístrešok a v čase odlievania začalo pršať. Nevšimol som si, že hrubá nerezová lyžica, s ktorou vyberám nečistoty z hrnca pri tavení, sa dostala do kontaktu s vodou, nakoľko bola položená mimo prístrešku. Roztavená masa, v ktorej sa vytvára truska, vystrelila, ako keď buchne granát. Mosadz vyletela, odrazila sa od prístrešku a celé mi to spadlo za krk. Výsledkom toho bol spálený krk, zhorená košeľa a desaťdňová maródka. Bohužiaľ stávajú sa aj také veci.“

Kým mali zvonce v minulosti praktické využitie a spĺňali hlavne signalizačnú úlohu, aby pastier vedel, kde sa jeho stádo nachádza, v súčasnosti výrobky slúžia skôr ako suvenír.

Pán Majba zhotovil darčekové kazety, pre dvoch exprezidentov i súčasného premiéra.

„Musím priznať, že prvú kazetu vyrobil ešte môj otec a dostal ju exprezident Kováč pri príležitosti otvorenia rožňavskej nemocnice. Druhú dostal pán Schuster v dobe otvorenie cesty pred Ochtinskou aragonitovou jaskyňou a tretiu terajší premiér Fico pri odhalení pamätnej dosky zakladateľky Slavošovských papierní Johanky Gyürky. Jedna kazeta sa nachádza na Karlovej univerzite v Prahe a ďalšia v družobnej univerzite v Amerike.“

Zvonkohra na pamiatku

Zvonce sa skladajú z tela, srdca a majú svoj typický hlas.

„Keďže ani jeden zvonec nevydáva rovnaký zvuk, po dlhoročnom zbieraní, triedení sú skladané zvonce do hlasu a vydávajú určitú tóninu. Potom sa na nich za pomocou paličky či mosadznej tyčky dajú vyklepkávať určité melódie. Ja zvonkohry nevyrábam, ale túto som si vyrobil na pamiatku. Samozrejme pri zložení hlasov je potrebné mať hlavne hudobný sluch. Najobľúbenejšou melódiou, ktorú zvonkohra dokáže zahrať, sú Trenčianske hodiny.“

Svoje výrobky prezentuje na výstavách, slávnostiach i jarmokoch.

„Každoročne môžu záujemcovia vidieť moje výrobky na vianočnej výstavke v Baníckom múzeu v Rožňave. Taktiež ich prezentujem na folklórnych slávnostiach v Klenovci a Východnej. Bol som aj na umeleckom trhu v Banskej Bystrici a v Kežmarku, kde sa prezentujú výrobky v rámci európskych ľudových remesiel. Najpočetnejších záujemcov mám však z radov známych a kamarátov, ktorí chcú zvončeky predovšetkým do daru.“

Rodí sa zvonolejár

Kým dcéra pána Majbu Barbora ovláda veľa vecí hlavne v teoretickej rovine okolo výroby, syn Maroš sa už intenzívnejšie zaujíma o túto prácu.

„Nakoľko je to práca zdĺhavá, pracná a hlavne špinavá, dcére to ani neodporúčam. Syn sa už javí a keď ho chytí fanta, tak sa vie obracať a pomôcť. Formovanie mu ide skvele i napriek tomu, že má len trinásť rokov. K samotnému odlievaniu ho však ešte nepúšťam, aby sa mu niečo nestalo.“

Zdá sa, že sa v rodine Majbovcov sa rodí ďalší zvonolejár. Zvonce vyrábal dedo, dedo s otcom a v súčasnosti otec sám. Syn Maroš bude snáď o pár rokov akýmsi pokračovateľom v tomto už zanikajúcom ľudovom remesle.