Korzár logo Korzár Gemer
Sobota, 24. október, 2020 | Meniny má KvetoslavaKrížovkyKrížovky

Mária Buzinkayová: Treba mať odvahu, pevnú vôľu a výdrž

Životné príbehy ľudí bývajú rôzne. Niektorí sa nedostanú za hranice mesta, v ktorom sa narodili, iných osud zaveje až na druhý koniec sveta.

Vo svojom živle. Mária Buzinkayová odovzdáva svoje bohaté skúsenosti mladým rožňavským hráčkam.Vo svojom živle. Mária Buzinkayová odovzdáva svoje bohaté skúsenosti mladým rožňavským hráčkam. (Zdroj: pp)

Tak ako sa to stalo rodenej Košičanke Márii Buzinkayovej. Po odchode z vtedajšieho Československa sa ako mladá žena dostala do Juhoafrickej republiky. Z nemnohých vecí, ktoré si z domova vzala, bola jednou z podstatných láska k basketbalu.

ROŽŇAVA. V ostatných rokoch sa na lavičke družstva žiačok rožňavského basketbalového klubu objavovala energická staršia pani.

Neúnavne burcovala dievčatá, či sa im na palubovke darilo viac alebo menej. Málokto z divákov v hľadisku však vedel, že trénerka Mária Buzinkayová patrila vo svojich mladých rokoch k oporám košického basketbalu a neskoršie k najlepším basketbalistkám Juhoafrickej republiky.

Späť na začiatok

Od svojich školských čias ju priťahoval šport. „Venovala som sa každému športu na škole, len čo sa dalo. Narodila som sa totiž ako športový fanatik a som ním aj dodnes. Za školu som hrávala aj basketbal,“ začala spomínať pani Mária.

Vtedy sa však ešte volala Gunglová. Z tohto mena potom vznikla aj jej prezývka Gungli. Na školských majstrovstvách si ju všimli tréneri Lokomotívy Košice a zakrátko sa potom objavila v kadetskej i juniorskej reprezentácii. K jej štartu medzi dospelými sa viaže aj milá príhoda.

„Ženský tím Lokomotívy Košice sa pripravoval na zápas s lotyšskou Rigou. Tréner nemal plný káder, tak si prišiel vybrať hráčku z juniorského družstva. Na výpomoc pri tréningoch, či nosenie lopty a pod. Už len myšlienka dostať sa do ženského družstva bola fantázia a sen každej hráčky,“ spomínala Mária. Tréner si vybral práve ju.

Deň pred zápasom nevedela od vzrušenia ani zaspať. Stretnutie sa hralo v starej športovej hale (v jazdiarni) v Košiciach pred vypredaným hľadiskom a za fantastickej atmosféry. Postupne sa z hľadiska začalo ozývať skandovanie „My chceme Gungli“.

„Skalní fanúšikovia ma chceli na ihrisku. Bol to taký zvláštny pocit, hrejivý okolo môjho srdiečka. Cítila som sa ako v siedmom nebi a v duchu som si myslela, že keby ma tréner predsa len dať hrať, tak by som tam aj zomrela,“ vrátila sa späť Mária.

Na konci prvého polčasu sa skutočne dostala na ihrisko. V prvých sekundách ju ovládla tréma, stratila loptu, urobila kroky a čakala, že tréner ju hneď aj dá dole, ale nestalo sa tak, tréner ju nechal hrať. „Od toho okamihu sa niečo vo mne udialo. Je to dosť ťažko opísateľné, ale stal sa zázrak. Akoby som zabudla kde som, na dôležitosť zápasu a myslela som si, že hrám niekde na sídlisku s chlapcami. Bola som uvoľnená,“ uviedla Mária.

Na palubovke začala predvádzať čo vie a čo bolo v nej. Všetko jej vychádzalo, hrala ako v tranze. Nevedela ju ubrániť ani súperova najlepšia hráčka. Pokračovalo to aj v druhom polčase. Stala sa tak najlepšou strelkyňou zápasu a užila si výdatnej mediálnej pozornosti.

Od tejto udalosti sa mladá len 17-ročná basketbalistka stala stálou hráčkou ženského družstva, kde vždy patrila medzi opory. V drese Lokomotívy pôsobila až do novembra 1968.

Namiesto Ameriky Afrika

V tomto roku sa mnohým ľuďom zmenil život. Po Pražskej jari prišli v auguste tanky krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy. Keď smutné udalosti utíchli, organizoval podnik VSŽ, kde M. Buzinkayová vtedy pracovala, štvordňový zájazd do Viedne.

Na tento zápas odišla aj ona. V Rakúsku sa stretla s priateľmi športovcami, ktorí tam už pôsobili a živili sa profesionálne športom. Porovnávali život doma a tam, čo sa ani nedalo a tak skrsla Márii myšlienka a rozhodnutie, že už sa domov nevráti.

„Začala sa tak nová etapa môjho života,“ podotkla Mária. Po pobyte v utečeneckom tábore si za pomoci pátra Mikuša našla prácu v kláštore ako chyžná. Pôvodne mala namierené do USA, kde mala príbuzných, no osud chcel inak a nasmeroval jej kroky do Juhoafrickej republiky (JAR).

„Vďačím za to môjmu terajšiemu manželovi. Stretli sme sa v kláštore vo Viedni, kedy prišli za mnou spolu s priateľom, no poznali sme sa ešte z košickej plavárne. Pripravovali sa na cestu do JAR, toľko o nej rozprávali a vychvaľovali a mňa tiež prehovárali, aby som do USA sama nešla, ale radšej s nimi, keď sa už poznáme. Nakoniec ma presvedčili,“ uviedla Mária.

Po absolvovaní všetkých formalít na juhoafrickej ambasáde, ktoré skončilo úspešne, s bibliou darovanou pátrom Mikušom odletela v marci roku 1969 mladá Košičanka do Južnej Afriky.

„No a tak sa stalo, čo sa aj malo stať. Mala som vtedy 24 rokov, dostala som sa do neznámeho sveta a to bez znalosti jazyka, bez priateľov, bez peňazí, no s dobrým a solídnym základom. Tým boli pevná vôľa, sebavedomie, môj fanatizmus k športu, ale hlavne láska k basketbalu,“ zhrnula Mária.

Práve touto vlastnosťou sa aj uplatnila a stala veľmi vzácnou a populárnou hráčkou. Neskôr aj osobnosťou v kruhu juhoafrického basketbalu.

Mamka Sue a československá dcérka

Prvé mesiace žili v meste Pretória. Nájsť si tam zamestnanie však bolo ťažké. Prišlo teda rozhodnutie odísť do Johannesburgu. Ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie, pretože si všetci rýchlo našli prácu, dokonca v jednej firme.

„Len môj manžel a jeho priatelia odišli do Kapskej provincie a ja som ostala zase sama v Johannesburgu, kde bolo aj sídlo firmy Siemens,“ priblížila Mária.

Ako absolventka elektrotechnickej priemyslovky mala blízko k technike a technickým výkresom. To jej pomohlo a pracovala ako kreslička. Postupne sa zdokonaľovala v jazyku.

V rodine, v ktorej bývala, boli traja chlapci, a tak si ju chcela jej afrikánska mamka Sue, ako ju volala Mária, dokonca adoptovať.

„Jeden z bratov, ktorý študoval na univerzite, ma učil anglicky, ja som mu pomáhala s matematikou a v technických predmetoch. Keďže ona bola vdova a môj otec vdovec, tak som si vysnívala a plánovala, že ich dám dohromady. Stále ma každému predstavovala ako svoju československú dcérku. Skutočne mi nahradila mamu, ktorá zomrela, keď som mala len 14 rokov. Cítila som sa u nich dobre. Samozrejme, že v prvých rokoch môjho života v cudzine mi chýbali aj moji súrodenci. Boli sme šiesti, traja chlapci a tri dievčatá, ako v rozprávke,“ vysvetlila M. Buzinkayová.

„Život s macochou doma nebol vôbec dobrý, no a práve preto som si asi vybrala túto cestu životom. Viac ma lákalo dobrodružstvo, ktoré ma čakalo, snaha sama sa uplatniť vo svete. V skutočnosti som dosiahla viac, než som si myslela, že dokážem. Stále som mala pevnú vôľu, za tým, čo som si zaumienila som vždy pevne a tvrdo išla. Či už v športe, práci alebo osobnom živote.“

Po návrate jej budúceho manžela z Kapskej provincie, asi tak po roku sa spolu dohodli a rozhodli pre kúpu rodinného domu. Po piatich rokoch sa zosobášili, prišiel na svet syn Mitchell a potom dcérka Marcelka.

„Za všetky tie roky, čo sme spolu, som zažila veľké šťastie, pravda boli aj trochu malé nedorozumenia a sklamania, no úplne zanedbateľné v porovnaní s tým, čo sme spolu prežili v harmónii. Vždy som si veľmi vážila, že manžel nestratil zmysel pre humor a má ho dodnes. Vďaka nášmu vždy pozitívnemu mysleniu, ktoré nás spájalo v minulosti, a spája i dnes, vedie a prenáša silu do ďalšieho spoločného života,“ vyznala sa Mária.

Práca i milovaný šport

Darilo sa jej aj v pracovnom živote. Celých 24 rokov, čo žila v JAR, zostala v technickej brandži. V prvých deviatich rokoch často menila zamestnávateľa, s cieľom zdokonaľovať sa a zbierať skúsenosti.

Až zakotvila vo svetoznámej elektrárenskej firme Eskom. Vo firme postupovala stále vyššie, na technickej univerzite získala štátny diplom v svetelnom inžinierstve. V roku 1992 bola povýšená na špecialistku systému návrhárskej, projektovej a konštruktérskej divízie.

Okrem profesionálnej kariéry sa Márii darilo aj na športovom poli. Na začiatku sedemdesiatych rokov získaval na popularite basketbal.

Dostala sa do klubu Celtic, v drese ktorého pôsobila v rokoch 1969 až 1973. V prvom roku jej pôsobenia družstvo prvýkrát vyhralo ligu v provincii Transvaal, čo bol obrovský úspech pre klub, ale i mladú Košičanku.

Víťazstvo posunulo klub do súťaže Champions of Champions (majstri z majstrov), kde sa tradične stretávali najlepšie klubové družstvá z celej Južnej Afriky.

Tento turnaj bol jej úspešným debutom a dostala sa ako neznáma cudzinka medzi najlepšiu päťku All stars a zároveň do B tímu reprezentácie.

Cez basketbal k občianstvu

Nasledovali ďalšie roky, keď sa na majstrovstvách všetkých provincií dostala do All stars v rokoch 1970 – 1978 a zároveň aj do reprezentácie JAR. Súčasťou bol aj zájazd do Ria de Janeiro.

„Boli tam trochu problémy s reprezentáciou, lebo som bola cudzinka, teda emigrantka a nemala som juhoafrické občianstvo. Nemohla som preto reprezentovať krajinu, tak som požiadala o občianstvo. No trvalo to dlhšie, aj keď sa to vedenie basketbalu snažilo urýchliť. Bola som totiž medzi prvými Čechoslovákmi, ktorí o občianstvo požiadali a to bola teda veľká rarita. Bohužiaľ zájazd do Ameriky som už nestihla. Reprezentantky odleteli a na druhý deň som občianstvo dostala. Tak som sa stala juhoafrickou občiankou kvôli basketbalu,“ vysvetlila Mária.

Po pár mesačnej pauze po narodení syna sa v roku 1976 vrátila znova na palubovku. Zmenila však klub, keď prešla do gréckeho Corinthians.

V jeho drese ako aktívne hráčka pôsobila do roku 1986 a neskôr až do svojho odchodu z JAR v roku 1994 bola trénerkou klubu.

Spolu to bolo devätnásť rokov, za čo bola v klube odmenená ako najdlhšie pôsobiaca a hrajúca hráčka, neskôr trénerka v celej histórii klubu Corinthians.

Výnimočný rok 1978

V drese Corinthians získala v rokoch 1973 - 1978 miesto v All stars, v roku 1978 navyše aj MVP, teda ocenenie pre najužitočnejšiu a najlepšiu hráčku.

V tomto roku bola aj kapitánkou reprezentačného družstva JAR. Tento rok bol pre Máriu výnimočný, získala zároveň aj jedno z najvzácnejších ocenení v krajine „The South African Sport Merit Award“, čo je vlastne Športovkyňa roka v celej Južnej Afrike.

„Tento rok bol pre mňa rokom nezabudnuteľným v mojom živote. Takejto pocty a uznania sa len tak hocikto nedopracuje a ešte nie emigrantka ako som bola ja, naviac nie v cudzine a nevie si to predstaviť skoro nikto, iba ten, čo to prežíval sám v skutočnosti a na vlastnej koži,“ ozrejmila Mária.

„Platinovú plaketu aj s diplomom mi odovzdával minister športu a kultúry v mene prezidenta na veľkej gala ceremónii v Pretórii. Bolo to niečo nádherné a som na to veľmi hrdá a pyšná. Dopriala by som takú udalosť, zážitok a radosť skoro každému.“

Trénerský chlebíček

Počas jej športovej kariéry však prišli aj horšie chvíle. V roku 1984 sa jej stal nepríjemný úraz pred zápasom s družstvom Floridy z USA a prebrala sa až v nemocnici.

Nasledovali viaceré operácie i nepríjemná prognóza, že s basketbalom a vôbec športom je koniec. Nasledovala rehabilitácia a húževnatá Mária sa nevzdávala. Aj keď nemohla hrať, začala sa venovať trénerstvu, poctivo chodila na zápasy svojho klubu a zaumienila si, že sa na palubovku ešte vráti aj ako hráčka. Čo sa jej po viac ako roku aj podarilo.

Okrem toho, že trénovala družstvo žien, venovala sa aj mládeži. V sezóne 88/89 trénovala výber provincií do 18 rokov.

Boli tri mesiace do majstrovstiev junioriek. Tréningy začali veľmi seriózne, dvojfázovo, disciplinovane a poctivo, čo prinieslo aj ovocie. Na turnaji sa dievčatá pod jej vedením dostali až do finále.

Tam narazili na výber najlepších univerzitných hráčok JAR. Skončili síce na druhom mieste, no tri hráčky sa dostali do reprezentácie. V roku 1990 sa stala trénerkou repre junioriek a na zájazde do Reunionu skončilo družstvo na bronzovej priečke.

Masters Games

V rokoch 1991 – 93 trénovala ženské družstvo Transvaalu, no nebola len trénerkou, ale aj aktívnou hráčkou. V roku 1993 dostala basketbalová federácia JAR pozvánku na Olympijské hry veteránov, čiže Masters Games.

V austrálskom Perthe sa tak stretlo viac ako dvadsaťtisíc športovcov z celého sveta. Do družstva JAR boli vybrané hráčky v kategórii od 35 do 39 rokov, no medzi nominovanými bola aj Mária.

„Mala som vtedy 49 rokov, bola som najstaršou hráčkou, ale pritom kondične najzdatnejšou. Bola som super fit. Medzi ôsmimi súpermi sme skončili na výbornom štvrtom mieste,“ poznamenala Mária.

Sama sa dostala medzi top strelkyne turnaja. „Mali sme krásne chvíle, zážitky, spomienky, získali sme mnoho priateľských kontaktov. Proste nám zostali nezabudnuteľné spomienky na celý život. Osobne si myslím, že som si nemohla priať lepšie a príjemnejšie zakončenie mojej športovej kariéry v basketbale počas môjho pobytu v JAR. Prežila som tu nádherných 26 rokov, najkrajších, najbohatších a nezabudnuteľných rokov môjho života. Rada by som ešte podotkla, že mojou silnou oporou a sponzorom bola moja firma Eskom, kde som pracovala plných 16 rokov a aj napriek tomu, že vedeli o mojej žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru za účelom odchodu z JAR a návratu do mojej rodnej zeme,“ povedala Mária.

„Bolo to skutočne úprimné gesto vďaky za kvalitne odvedenú prácu v tejto gigantickej firme. Ešte na záver mi zaželali veľa šťastia a úspechov do budúcnosti a uistili ma, že pre mňa sú u nich dvere vždy otvorené.“

Znova v rodnej zemi

Návrat na Slovensko po rokoch strávených v cudzine nebol jednoduchý. Za to viac ako štvrťstoročie sa toho mnohé zmenilo.

„Nové dobrodružstvo to bolo hlavne pre naše deti, ktoré si museli zvykať na nový jazyk, nový svet, novú klímu, nových priateľov a vieme, že to nemali ľahké,“ priznala Mária.

Našli si vhodné bývanie, manžel sa dal na podnikanie v gastro biznise, ona pracovala v medzinárodnej špedičnej firme.

Stále ju to však nejako ťahalo k basketbalu. Trvalo to skoro dva roky, kým sa k trénovaniu dostala. V sezóne 1995/96 viedla žiačky Cassovie Košice.

„Bola to radosť zase trénovať, lebo záujem o hru bol veľký. Pracovala som s kadetkami, juniorkami a v sezóne 1998/99 som bola aj pri postupe žien do extraligy. Hrať dobrý basketbal a mať dobrého tímového ducha bolo naším spoločným mottom,“ prezradila čosi so svojej trénerskej kuchyne Mária.

V roku 2000 bola členkou organizačného výboru a úspešne pomáhala pri organizácii ME mladých žien, ktoré boli v tom roku v Bardejove.

V rokoch 2000/01 bola asistentkou trénera V. Karnaya pri reprezentačnom družstve SR kadetiek. V ostatných sezónach sa venuje mládeži v rožňavskom klube MBK Región.

„Na záver by som chcela povedať len toľko, že v cudzom svete človek nepotreboval titul k tomu, aby niečo dokázal a bol slávny. Tam bolo treba mať odvahu, pevnú vôľu, výdrž, predsavzatie a uvedomelosť vedieť niečo dokázať, obracať a v každej situácii a ísť za svojím cieľom. Nikto za nikoho neurobil nič, musel to urobiť človek sám pre seba a pre svoju spokojnosť, ale hlavne pre svoju existenciu,“ uzavrela Mary Buzinkayová, Gungli.

ico

Pár faktov

Hráčska kariéra doma:

Basketbalu sa venovala od 13 rokov v žiackej, kadetskej a juniorskej kategórii (v reprezentácii).
Hrala v II. a I. lige žien, kde patrila medzi úspešné hráčky do odchodu z republiky v roku 1968.
Spolu to bolo 11 rokov.

Hráčska kariéra v zahraničí:
Ako 24-ročná emigrovala do JAR, kde sa od roku 1969 znova venovala basketbalu a aktívnu činnosť ukončila ako 49-ročná na OH Marsters Games v Austrálii v máji 1993 v drese reprezentácie JAR

- 23 rokov na klubovej úrovni, za Celtic (1969 – 1973), za Corinthians (1973 – 1993) spolu to bolo 979 zápasov z toho
- 18-krát hrala za provinciu Transvaal – 144 zápasov
- 18-krát hrala Champion of Champions – 108 zápasov
- 15-krát reprezentácia JAR – 57 zápasov
- 1-krát OH Masters Games Austrália – 7 zápasov
- 10 exhibičných zápasov
- spolu odohraných úctyhodných 1305 zápasov
- All Stars v rokoch 1970, 1972, 1973, 1974, 1977, 1978
- MVP a zároveň kapitánka národného družstva v roku 1978
- The South African Sports Merit Award za rok 1978
- Vo februári 1994 sa vrátila domov do rodnej zeme, osláviť svoju 50-ku na Slovensku v Košiciach.

pp

Najčítanejšie na Gemer Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 18 501
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 13 947
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 179
  4. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 12 950
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 246
  6. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 360
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 854
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 945
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 779
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 758
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Boris Kollár mal v Bratislave vážnu dopravnú nehodu

Predseda parlamentu je pri vedomí, previezli ho do nemocnice.

Predseda Národnej rady Boris Kollár.

Koronavírus v Bardejove: V kúpeľoch odhalili 15 pozitívne testovaných (minúta po minúte)

Naď: Záujem o testovanie neutícha. V meste musia zavrieť škôlku.

Minister Naď: Hlasy pochybovačov začali utíchať

Infekčných je v priemere 3,55 percenta, v Bardejove menej.

Minister obrany Jaroslav Naď prišiel do Bardejova.

Domov v Sabinove ostáva v karanténe, jeho klientka zomrela

Väčšina osadenstva i zamestnancov, spolu 124 ľudí, je pozitívna.

Sabinov.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus na Slovensku: Už teraz prišlo viac ľudí ako na voľby, hodnotí testovanie Matovič (minúta po minúte)

Na Slovensku pribudlo 2890 pozitívne testovaných na koronavírus a 25 úmrtí pacientov s Covid-19. Na Orave a v Bardejove pokračuje celoplošné testovanie na Covid-19.

Premiér Igor Matovič na tlačovej konferencii v Námestove.

Boris Kollár mal v Bratislave vážnu dopravnú nehodu

Predseda parlamentu je pri vedomí, previezli ho do nemocnice.

Predseda Národnej rady Boris Kollár.
Odberové miesto v dolnokubínskej nemocnici.
Luka Modrič strieľa gól v zápase FC Barcelona - Real Madrid.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop