Rodiny s deťmi tam chodili na pikniky, partie varili guláš, na ihrisku sa hral volejbal. Ale nielen Gulyapalag, ale celá desaťkilometrová dolina poskytovala Rožňavčanom tichý azyl v lone prírody, s potokom za chrbtom pre chvíle oddychu. Bolo to úplne ideálne miesto. Spomínam si, ako som sem chodil behávať, pripravujúc sa na maratón. Mal som spočítané všetky elektrické stĺpy, tuším ich bolo deväťdesiatosem a asfalt na ceste tvoril súvislý koberec zdola až nahor.
Dnes je dolina obrazom skazy a premárnených príležitostí. Slúži jedinému: bezohľadnej a devastačnej ťažbe dreva. "Mladý baník" na konci doliny je evidentne v kóme a jeho telo čochvíľa skolabuje. Okolie je chaotickým skladom lesných mechanizmov a dreva, cesta je horšia ako tankodróm a z vykývaných stĺpov elektrického vedenia visia torzá rozstrihaných drôtov. Lúky popri potoku, kde sa kedysi tak dobre sedelo pri ohni, už neexistujú. Sú zapratané drevom, zarastené náletovými rastlinami alebo rozjazdené do nepriechodnosti traktormi.
Gulyapalag, východiskový bod výstupu na jeden z najkrajších slovenských vyhliadkových vrcholov Volovec, je dnes odpudivým, hrôzu naháňajúcim miestom. Nechcem hovoriť o tých, čo v doline hospodária a o ich zodpovednosti za to, čo tu spôsobili. Obraz o tom si urobí každý sám. Nepripomínam to ani preto, že viem, ako diametrálne odlišne, no najmä šetrne, sa v lese hospodári v Rakúsku alebo v Nórsku. Pripomínam to preto, lebo je mi na zaplakanie, keď vidím, že v porovnateľných podmienkach neďaleko Rožňavy slúžia lesy ľuďom. Na vychádzky, oddych, šport, rekreáciu a všetko to ostatné, čo tvorí ich hodnotu (nielen drevo). Presne tak ako všade v civilizovanom svete. Stačí sa ísť pozrieť do okolia Košíc a košických mestských lesov, napríklad na Hradovú. A budete ešte viac zhrození z toho, čo sa deje na Gulyapalagu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
