Prečo spoločnosťou rezonujú témy, ktoré patria dve storočia dozadu? Preto, lebo je stále dosť tých, ktorí nevyrástli z detských nohavíc a trpia silným komplexom menejcennosti. Skrátka je na tomto svete stále dosť hlupákov, ktorí sú vďačným terčom nacionalistických politických vábničiek. A to bez ohľadu na ich národnosť, keďže hlúposť ju nemá a je univerzálna.

Vymedzovať sa v dnešnom svete globálnych prepojení na základe národnosti je rovnako tragikomické, nezmyselné a poľutovania hodné, ako si namýšľať, že miesto rodiska ma robí automaticky niekým lepším, ak nie svätcom. Každý, kto si pričuchol k veľkému svetu vie, že prvoradé sú schopnosti a charakterové vlastnosti. Jednoducho to, akým je vo svojej najhlbšej podstate. Prvoradé je niečo dokázať, niečím zaujať, pozitívne sa prejaviť. A až ďaleko za tým prichádza to ostatné. Napríklad aj otázka, odkadiaľ si, človeče? Tak to je. Cítiť sa naviac, len preto, že patrím k nejakému spoločenstvu rovnakej reči, je hlboký sebaklam.

Skúste sa spýtať filmára Barabáša, či ho pred guinejskými ľudožrútmi zachránila slovenskosť, alebo skôr empatia. Olympionička Kuzminová je Ruska so slovenským občianstvom. Nie to je však pozoruhodné. Ale jej príbeh, jej vôľa, jej schopnosti, pracovitosť a športové umenie. To je dôvod, prečo ju uznávať a prečo by mala byť vzorom. Nevadilo by mi, ak by bola trebárs Maďarkou, či Filipínkou so slovenským pasom, lebo mi imponuje to, čím prešla a čo dokázala. Ale viem si predstaviť, ako by to mnohým roduverným krivilo ksicht.

Viem si tiež predstaviť, ak by sme si namiesto efemérnych vierozvestcov, či iných "prastarých Slovákov" ctili rovnako takého Vrbu s Wetzlerom, ktorí sú stelesnením toho najlepšieho, čo v ľudskej rase je. No týchto statočných utečencov z Osvienčimu, ktorí ako prví vyniesli do sveta desivú správu o nacistických fabrikách na smrť, akosi nechceme za svojich. Lebo mali jednu veľkú chybu. Žili síce na Slovensku, ale boli Židia. Vlastenectvo je intímny pocit. Je to krajina detstva a emócií s ňou spojených. Je to ulica, kamaráti, prvá láska, rieka, les. Každý deň na jar, keď je po zime holá a zasvinená odpadkami, vidím, akí sme patrioti. V Škandinávii by povedali, že ju nenávidíme, ak sme ju schopní takto bez ostychu a vo veľkom przniť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer