ROŽŇAVA. Keď pred rokom prichádzal do klubu, vítala ho bilancia dvanástich prehratých zápasov. V nasledujúcich mesiacoch potom dokázal dotiahnuť družstvo až k úspešnej baráži. Pohoda však netrvala dlho a pred začiatkom aktuálnej sezóny nebola situácia príliš lichotivá. Všetko sa však na dobré obrátilo a Rožňavčanky sú, ako sa hovorí, „za vodou“. Ako to vidí sám tréner Jozef Ištok? O tom už viac v nasledujúcich riadkoch.

Základná časť súťaže sa pre Rožňavu prakticky už skončila. Do konca síce ešte chýbajú dva zápasy, ale môžeme povedať, že ste sa už zachránili. Ak sa však pozrieme na začiatok, východisková situácia nebola práve ružová.

„Dlho, vlastne ešte týždeň pred prvým zápasom sme nevedeli, na čom sme a s kým nastúpime na zápas. Dôležité však bolo, že sme sa neunáhlili v nákupoch, i keď sme išli do rizika, že nestihneme byť kompletní na prvý zápas. Určitá trpezlivosť tam bola, pri výbere hráčok sa oplatila. Koniec koncov, výsledky hovoria za všetko, najmä v tých ťažkých podmienkach, v ktorých sme začínali. Za posledné tri roky, odkedy je Rožňava v extralige, pracujeme s najnižším rozpočtom a máme najlepšie výsledky. Myslím si, že je to zrkadlo tvrdej práce a hlavne trpezlivosti ľudí pracujúcich okolo basketbalu.“

Sezóna sa pre vás prakticky začala až v treťom kole, keď v prvých dvoch ste hrali s Ružomberkom a Dobrými anjelmi. Bol to dobrý žreb?

„Žreb je žreb. Na to sa nedá pozerať. Vždy sa treba prispôsobovať jeho výsledkom. Samozrejme, takýto rozbeh sezóny nám doprial dva týždne prípravy. Aj keď s malou dušičkou, ustáli sme doma zápasy s Banskou Bystricou a Slovanom. A to bol taký dobrý impulz do ďalšej práce. Nešťastne sme prehrali v Poprade, rovnako tak doma s Nitrou, ale v tom čase ešte súhra hráčok nebola na požadovanej úrovni. Opakovali sa chyby, ktoré sme v podstate nemali kedy odstrániť. Teraz tou sériou, ktorú sme pred Vianocami potiahli, i predvedenou hrou sme ukázali, že robíme basketbal. So záverom sme spokojní. Ukázalo sa , že s výnimkou Dobrých anjelov sme s ostatnými celkami odohrali vyrovnané zápasy. Aj keď rozdiel skóre v Prešove či Nitre bol trocha vyšší, ale neboli to také jednoznačné zápasy a rozhodovali v nich maličkosti. Súperi sú však kvalitatívne inde, ako sme my.“

Na začiatku sezóny bol cieľ zachrániť súťaž. Čo bolo na ceste za jeho splnením najdôležitejšie?

„Bola to trpezlivosť a tvrdá práca, dievčatá si to ozaj na tréningoch oddreli. Bola chuť pracovať, až na pár výnimiek, ale s tými sme sa vyrovnali takisto. Cieľ sme navyše splnili v dostatočnom predstihu.“

Očakávali ste, že to pôjde tak hladko a stihnete to ešte pred Vianocami?

„Určite nie. Teraz však s jedlom rastie chuť a všetci očakávajú od nás ďalšie veci. No znova opakujem, pracujeme s najnižším rozpočtom za posledné roky a máme limitované finančné možnosti. Z tohto hľadiska si myslím, že je to adekvátne miesto, i keď sa tu zišla veľmi dobrá partia hráčok. Keby sme o jeden zápas boli lepší, hráme vo vrchnej šestke, čo by bolo fantastické pre Rožňavu.“

Rozhodol o spodnej štvorke zápas s Popradom, ktorý ste síce vyhrali, no vyrovnaný rozdiel skóre zo vzájomných zápasov posunul vyššie súpera?

„Ani nie, šanca stále je. Hneď prvý zápas hráme na BSS Košice a v prípade nášho víťazstva je všetko otvorené. Šanca stále žije, aj keď máme znova narušený tréningový proces a stretneme sa prakticky dva dni pred zápasom. Ďalšou prioritou je, keďže ten prvý cieľ sme splnili, ustáť súčasné siedme miesto pred play–off, a čo bude ďalej, uvidíme.“

Dá sa povedať, že ste v Rožňave rok. Keď ste sem prichádzali, družstvo malo dvanásť prehier. Zo súťaže sa nevypadávalo, ale bola baráž. Ak sa pozriete dozadu, čo rozhodlo v prospech toho, že napriek tejto situácii ste ponuku trénovať prijali?

„Bolo to veľmi hektické obdobie. Skončil som v Poprade, kde sa zo dňa na deň zmenila filozofia klubu a Rožňava bola nová méta. I keď som mal ponuku z Nemecka, chcel som zostať na Slovensku, no nechcel som sa rozhodovať narýchlo. Rožňava mi dala priestor a čas, prakticky mesiac na uvažovanie. Za ten mesiac som si spracoval údaje o družstve, o ženskej súťaži, ktorú som dovtedy až tak dôsledne nesledoval. Rozhodlo však aj nadšenie ľudí, ich entuziazmus som cítil z každého rokovania. Presvedčilo ma to, že by to mohla byť dobrá spolupráca.“

Aké boli prvé zápasy, družstvo asi po 12 prehrách nebolo na tom práve najlepšie.

„Urobil som si taký malý prieskum a som rád, že som to trafil a na prvýkrát správne rozanalyzoval problém. Tie zmeny v kádri, čo nastali, sú toho dôkazom. Šatňa sa potrebovala vyčistiť, aj keď to trochu trvalo. Kroky sa nedali robiť hneď v januári, lebo súťaž bežala. Potrebovali sme vyhrať hneď prvý zápas s Cassoviou, bol to dobrý impulz. No treba povedať, ak sa vyhrali nejaké zápasy, v šatni to nebolo také zrejmé, dosť nesprávne to kvasilo, a preto sa potom v marci uskutočnili určité kroky, ktoré viedli k vytúženej záchrane. Nebolo to ľahké, ale na druhej strane tu bola príkladná spolupráca s niektorými staršími hráčkami a mladé si odtrénovali svoje a páčilo sa mi, ako pracujú. Veď tie výsledky a predvedená hra, ktorú teraz hráme v posledných šiestich zápasoch, hovoria za všetko.“

Zmenili by ste niečo na svojich rozhodnutiach, urobili inak?

„Človek vždy keď analyzuje, príde na nové a nové veci, len, bohužiaľ, v živote to tak chodí, že niekedy šanca na reparát je, inokedy nie. Sú určité veci, ktoré by som si vedel predstaviť, že by fungovali trochu inak, ale celý život je o kreativite a myslím si, že v klube je dostatočné množstvo kreatívnych ľudí. Takže myslím, že nemáme problém prispôsobiť sa novým okolnostiam.“

Boli v zápasoch aj krízové chvíle?

„Určite, veď práca so ženským kolektívom nie je jednoduchá, čo sa týka hlavne vzťahov v šatni, no do toho ja nerád zasahujem. Šatňa je šatňa a ja potrebujem, aby si hráčky odviedli maximum. No, bohužiaľ, narážame stále na rovnaký problém niektorých bývalých či súčasných hráčok tu v Rožňave, ale je to problém aj iných hráčok, trénerov či funkcionárov na Slovensku, že si nevieme správne nastaviť zrkadlo. Začneme hľadať chyby všelikde tam, kde nie sú, ale málokto je taký férový, aby začal od seba, aby si priznal vlastné chyby. Niektorým hráčkam by som doprial naozaj dôsledne sa pozrieť do zrkadla a rozanalyzovať svoju činnosť. Pred tým, ako niečo unáhlene povedia alebo uskutočnia.“

Rožňava bola prvé ženské družstvo, ktoré ste trénovali. Mali ste iste predstavy, možno obavy. Aké to bolo pre vás, začať pracovať so ženským tímom?

„Našťastie bolo toľko veľa práce, že uvažovať o rozdieloch nebolo kedy. Naskočil som do rozbehnutého vlaku, ktorý mal navyše spustené brzdy. Bolo to treba správne odvzdušniť a uvoľniť, aby sme sa rozbehli. Z desiatich zápasov sme päť vyhrali, to bol zdroj úspechu, a na tom sme chceli postaviť ďalšiu sezónu, čo sa nám nepodarilo celkom splniť. Hráčky, s ktorými som chcel spolupracovať, tu nie sú, ale vravím, to sú tie veci, ktoré prináša život. Nahradili sme niektoré chýbajúce hráčky novými. Vytvorila sa tu dobrá partia, nehovorím, že všetko ide hladko, ale so ženami si treba dávať väčší pozor na to, čo človek kedy povie. Čo sa týka rozhovorov, je niekedy menej viac. S mužmi sa dá diskutovať priamo aj tvrdšie, no v ženskom basketbale toto neexistuje. Treba byť väčším psychológom, ale čo sa týka metodických vecí, tak sú minimálne rozdiely.“

Okrem extraligovej Rožňavy ste sa venovali aj mládežníckemu basketbalu pri juniorskej reprezentácii. Práca s deťmi sa rozbieha aj v Rožňave. Ako vidíte prácu s mládežou?

„Extraliga je fajn, je to vrchol, motivácia pre mládež, ale všetky sily tu v Rožňave by sme mali dať do mládeže a rozbehnúť tímy. Čo najviac detí naučiť základom životosprávy, empatie, spoločenského cítenia a, samozrejme, popri tom všetkom ešte robiť basketbal. Ono to súvisí aj zo zdravotnými problémami, ktoré deti majú v súčasnosti na Slovensku. Nevedia si zadeliť čas, sú stále pri počítačoch a hrajú sa, no vytratil sa základný pohyb. Osem z desiatich detí nevie urobiť kotúľ vzad. To je katastrofálne číslo. Nad tým by sme sa mali zamyslieť. Keď je tu možnosť a Rožňava ju má, tak tam by mala ísť všetka energia.“

Budú v extraligovom družstve po sviatkoch nejaké zmeny?

„Určite zmeny nastanú, lebo Timea Sujová bude u nás končiť a ide do Šamorína, ktorý chce postúpiť do extraligy. To je jedna vec, obe Američanky sľúbili, že sa po sviatkoch vrátia. Musíme teda hľadať náhradu za Sujovú, čo nebude jednoduché, a viem si ešte predstaviť na pozícii nižšieho pivota nejakú hráčku, ktorá by podávala stabilné výkony, to znamená nahradiť Strikasu kvalitne doskakujúcou a strieľajúcou hráčkou.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer