ich tu celá kopa. Nuž, poviem vám, ťažko sa im potom lúčilo. A plakalo sa po estónsky aj po anglicky aj po našom. Každému bolo smutno a bystré oko si iste všimlo, že kúzelný oblak nad Rožňavou sa vydal na svoju púť. Snáď sa o dva roky znovu vráti a spustí na zem opar druhého ročníka festivalu divadiel, čo si vravia alternatívne.

Apropó, na tomto festivale bolo alternatívne asi všetko, nielen predstavenia... (Tí, čo nelenili a prišli sa pozrieť, určite vedia, o čom hovorím. Tí, čo lenili, môžu ľutovať a začať si v kalendári škrtať dni, ktoré ostávajú do ďalšieho ročníka.) Tak či onak, klobúk dolu, čo sa tým našim Actoresákom podarilo. Namiesto toho, aby zutekali kade ľahšie, zvolili si cestu náročnejšiu, cestu zložitejšiu a zostali. Neušli do sveta ako mnohí iní (tým nič nevyčítam, ja som tiež zdupkala), ale pritiahli svet do Rožňavy, čo sa bez preháňania rovná minimálne regionálnemu zázraku. Smelo som ich prirovnala k štvrtej ruži v erbe Rožňavy a stojím si za tým, že lepšiu metaforu (ak to nie je metafora, ospravedlňujem sa, zvaľme to na novinárskeho škriatka) som ešte nikdy nevymyslela.

Festival sa síce skončil, ale tí, ktorí boli jeho otcom i materou, sú stále tu a po tom, čo o nich viac neplatí, že nikto nie je doma prorokom, by sme konečne mali svetu ukázať, že si vieme vážiť, čo je dobré a naše zároveň. Mimochodom, cestou na môj bratislavský internát sa mi prihovoril akýsi pán a začal sa ma vypytovať, čo študujem. A ja mu na to, že to a ono, a viete vy ujo, ja práve idem z jedného festivalu... A on, Stredoslovák jeden, vám o všetkom vedel a vraj počul, aké to tu u nás bolo nádherné. Takže tak. A k tomu snáď už niet čo povedať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer