Bratislava Košice a s nemým úžasom v tvári som civela na šoféra okrikujúceho cestujúcich. Mladú rodinku "zjazdil" za to, že mali miestenku, ale nenastupovali ako prví, dievčaťu, ktoré nestihlo autobus (kvôli zmeškanému prípoju) vynadal, namiesto toho, aby jej poradil, čo v takej situácii robiť...

Ani neviem, či som v tom momente bola skôr nahnevaná alebo smutná. Jedno je isté. Kým si slovenský národ (povestný svojou skromnosťou a úslužnosťou) nechá skákať po hlave, do vtedy mu po nej skákať budú. (Napríklad šoféri autobusov.)

Naším najväčším problémom je, že sa v rozhodujúcich chvíľach nevieme zastať sami seba. A tak, aj keď vieme, že by sme teoreticky mali byť v práve, v praxi zostávame tými okrikovanými a nespravodlivo ukracovanými o to, na čo máme nárok. Nevzťahuje sa to len na cestovanie diaľkovými autobusmi. Denno-denne sme vydávaný napospas náladám personálu v úradoch, či obchodoch. Občas nás ich prístup a zaobchádzanie so zákazníkmi síce poriadne rozčúli, avšak namiesto toho, aby sme prostredníctvom kompetentných orgánov zakročili, potichu stiahneme chvost, zdupkáme z miesta činu a potom sa vysťažujeme susede (v tom horšom prípade ak svojmu hnevu nemáme kde uľaviť tak učiníme na deťoch, manželoch, priateľkách...)

Nemôžem si pomôcť, ale nezdá sa mi spravodlivé zvaľovať túto situáciu iba na chýbajúcu priebojnosť. Občas mi pripadá, že sme jednoducho leniví. Je jasné, že zavolať si vedúceho predajne, poslať sťažnosť na adresu Štátnej obchodnej inšpekcie alebo nadriadenému nespratného úradníka vyžaduje čas, ale v konečnom dôsledku môžeme prispieť k tomu, aby sa podobná situácia viac nezopakovala. Keby totiž každý prispel svojou kvapkou do boja proti nevhodnému správaniu a byrokracii, bolo by onedlho badať výsledky...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer