Život na vozíku očami štrnásťročnej Dianky
Osud nie je rovnako štedrý ku všetkým ľuďom. Časť populácie prichádza na svet s rôznymi postihnutiami, ktoré žiaľ doteraz ani vyspelá medicína nedokáže vyliečiť. V dôsledku telesného a mentálneho postihnutia sa tieto deti ťažšie začleňujú do škôl a výchovných zariadení bežného štandardného typu.
Už vyše 10 rokov nachádza svoj druhý domov 20 zdravotne, či mentálne postihnutých detí v SČK-Dome humanity G. Bergera v Rožňave. Na invalidný vozík je pripútaných 16 detí. Vďaka láskavej a odbornej starostlivosti zdravotníckeho personálu, fyzioterapii i bohatej výchovno-vzdelávacej činnosti prežívajú tieto deti vo svojom Dome humanity radostné a šťastné detstvo. Navštevujú divadelné predstavenia, chodia do knižnice, pripravujú kultúrne vystúpenia, kvízy a zúčastňujú sa rôznych výtvarných súťaží. Majú svoje odvážne sny, ale vedia sa tešiť i z maličkostí. Prečítajte si, ako vníma svoj život na invalidnom vozíku 14-ročná Dianka Kankulová, aké sú jej sny a túžby.
"Kým som bola malá, častokrát som uvažovala nad tým, prečo nie som taká ako môj brat. Neskôr som to pochopila. Človek má byť vždy sám sebou bez ohľadu na to, či je na vozíku alebo nie. Keďže som na vozíku, častokrát som len v izbe. Takže mojimi spoločníkmi sú televízor, počítač, mobil a samozrejme moje zvieratká. Chcela by som mať aj internet, o ktorom som počula od môjho brata. Viem však, že rodičia na modernejší počítač nemajú, tak som rada, že som na Vianoce od Ježiška dostala starší typ počítača. Žiaľ, už mnohokrát musel byť opravovaný. Dúfam, že ešte nejaký čas vydrží. Cez týždeň som však v Humanite a tak mi niekedy práca na počítači chýba. Som presvedčená, že aj druhé deti by sa na ňom zahrali, keby sme ho mali v škole. So svetom komunikujem aj pomocou mobilu, na ktorý som si našetrila sama. Veľmi rada si esemeskujem s mojim kamarátom Ľuboškom. Spoznali sme sa cez mobil náhodou. Neviem síce ako vyzerá, no viem, že má dobrú dušu. Vzdelávam sa individuálne, učí ma pani učiteľka Pavlíková, ktorá má tak veľké srdce, že je mi veľakrát náhradnou starou mamou. S jej pomocou získavam vedomosti a s jej očami sa dostávam k informáciám z vonkajšieho sveta.
Aj keď som na invalidnom vozíku teší ma skutočnosť, že práve vďaka dobrým ľuďom môžem objavovať krásy života, tešiť sa z maličkostí a každé ráno sa zobúdzať s úsmevom. Taká je moja cesta životom. Niekedy sú na nej tŕne, ktoré mi popichajú dušu, inokedy sú na nej slzičky šťastia, či niekde v diaľke blikajúce svetielko nádeje, obláčiky snov sa mi mihajú pred očami vždy, keď zaspávam. Je pravda, že reálny svet je iný ako moje sny, no i ak je nádherný. Mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú prežiť každodenný život. Prežívajú so mnou radosti, starosti a za to im zo srdca ďakujem. Mám Vás rada!"
Autor: Dianka KANKULOVÁ, Rožňava
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
