všetko, čo sa týka niekoho iného, je zdanlivo menej zamotané ako klbko starostí, ktoré si pred sebou kotúľame my. Tu kdesi začína náš spoločný problém s toleranciou… Ak totiž nedokážeme prekročiť vlastný tieň, oslobodiť sa od prehnane subjektívneho pohľadu na svet a sebeckého uprednostňovania seba samých pred všetkým ostatným, nemôžeme čakať, že sa na chode nášho do priepasti sa rútiaceho sveta niečo zmení.
Dosť pesimistický začiatok, mohol by niekto namietať. No skutočne pesimistický by bol vtedy, ak by sme k realite pridali trochu viac čiernej farby ako jej pristane. Žiaľ, nič podobné robiť nemusíme. Realita je dosť čierna aj sama o sebe. Na miesto toho, aby sme sa do nej snažili primiešať kúsok bielej, ktorá by výsledný efekt zmenila na „prijateľnú" sivú, mohli by sme si tentokrát radšej povedať, že je na čase prestať pozerať na svet cez čierno-bielu optiku. Lebo nič nie je ani čierne ani biele. Všetky prívlastky, ktoré svetu naokolo dávame, sú len produktom nášho obmedzeného myslenia (čoho dôkazom je napríklad fakt, že aj z kapacity vlastného mozgu využívame len mizivé štyri percentá!).
Tak čo nám teda ostáva? V podstate už vôbec nič. Bez preháňania si musíme priznať, že nám odzvonilo. Matička Zem je vďaka nášmu netolerantnému prístupu (ktorý niekto výstižne prirovnal k správaniu sa vírusu) takmer zdevastovaná. Už nie je o päť minút dvanásť, ako si mnoho ľudí ešte stále myslí. Je dávno po dvanástej a my si to ešte stále nechceme alebo nedokážeme priznať. Napadlo vám niekedy, či sú vo vesmíre aj iné ne-rozumné bytosti, ktoré si pod sebou pília konár alebo sme skutočne rakovinou celého tohoto systému? Existuje vôbec NIEČO, čo by nás ešte mohlo zastaviť? Máme vôbec nejakú nádej? …nádej vraj umiera posledná. Zatiaľ neumrela, čo znamená, že nám zostalo posledné zrnko prachu, na ktorom ešte stále môžeme postaviť svoju krajšiu a najmä tolerantnejšiu budúcnosť.
Predpokladám, že väčšiny z vás sa tieto riadky nijako hlbšie nedotkli. Bodaj by aj. Stále máte pocit, že globálna katastrofa sa vás netýka, že to všetko sa odohrá (ak vôbec) zemepisne aj časovo ďaleko, niekde mimo vás. Omyl! Už v najbližších päťdesiatich rokoch si budeme môcť v priamom prenose vychutnať dôsledky svojej sprostosti. A to je obdobie, ktoré ešte zažije drvivá väčšina z nás a našich priamych potomkov. Tak čo? Spinkáme ďalej a snívame svoj naivný sen, že je všetko v poriadku? ALEBO sa aktívne začneme podieľať na „stolerantňovaní" sveta? (Spôsobov ako na to, je približne nekonečno.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
