nebola pre mňa veľkým lákadlom, keby nebolo zákazu, ktorý sa na ňu vzťahoval. Moja mama, ktorá mi v živote nič nezakázala, zrazu uvalila embargo na obrovské sladké pokušenie, ktoré sa provokatívne rozťahovalo v našej chladničke.
Nebyť toho nešťastného zákazu, bola by som na čokoládu dávno zabudla. Takto mi ale dráždila chuťové bunky zakaždým, keď som prišla domov. Mamka si svoju chybu so zákazom uvedomila, a tak mi ako „bolestné" (za prežité utrpenie) kúpila síce o polovicu menšiu, no stále pomerne veľkú čokoládu. Táto príhoda ma prinútila zamyslieť sa nad tým, prečo sme ani ja, ani môj brat nikdy nepatrili k deťom, ktoré by svojim rodičom robili vrásky na čele. Až vo veku, kedy sa už nemôžem považovať za dieťa, som si pri obyčajnom zákaze zjesť bratovu čokoládu uvedomila, že ak by som bola vychovávaná na báze zákazov a príkazov, búrila by som asi rovnako, ako to kedysi robili moji rovesníci. Dodnes neviem, čo je to domáce väzenie, neviem, čo je to mať tajnosti pred vlastnou mamou a neviem ani to, aké je to chodiť fajčiť poza školu.
Keď som mala pätnásť, povedala som otcovi, že chcem vedieť ako chutia cigarety. Tak šiel do obchodu a kúpil mi jeden balíček, aby som si to mohla vyskúšať. Zopárkrát som si potiahla a prišla som na to, že mi to nič nedáva. A keďže žiadny zákaz súvisiaci s cigaretami neexistoval, neexistovalo ani pokušenie, ktoré k cigaretám priťahovalo mojich spolužiakov.
„Nechajte ľudí voľne rásť... Kto voľne rastie, nájde svoje šťastie...," spieva sa v jednej slovenskej pesničke. A ja som sa zrazu pristihla pri tom, že mi tie slová čosi pripomenuli. Môj vlastný život, výchovu, ktorú som dostala.
Zhodou okolností mi práve moja mama raz porozprávala krásny príbeh o tom, akí by podľa nej mali byť rodičia. Na pláži pri mori videla na prechádzke mladú mamičku s malým dieťatkom. Dieťatko šlo samo pár krokov pred mamou. Občas sa rozbehlo, spadlo, no potom sa postavilo a šlo ďalej. Mama za ním pomaly kráčala a dávala na neho pozor. Neupozorňovala ho, že nemá behať, ale nepomáhala mu ani vstať. Z diaľky nad ním držala ochrannú ruku pre prípad, že by bolo treba zasiahnuť, ale nevydávala žiadne príkazy a zákazy, ktoré by dieťa zbytočne obmedzovali. Dala mu možnosť učiť sa na vlastných chybách.
Som nesmierne vďačná za to, že moja výchova vyzerala ako prechádzka tohto dieťaťa a želala by som si, aby čo najviac rodičov pochopilo, že ich deti nie sú ich majetkom. A že nemajú žiadne právo obmedzovať ich, pretože zakazovaním aj tak nič nedosiahnu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
