Také, o ktorých zdravý človek ani netuší, že vôbec existujú. Po úraze ostal na invalidnom vozíku. No ako hovorí, aj vďaka tomu vie, čo je to vážiť si zdravie, svoje úspechy aj so všetkou drinou, ktorá im predchádza. Pred pár dňami sa vrátil zo svojej prvej paraolympiády v Aténach a hneď so striebornou medailou v súťaži družstiev. Rasťo Revúcky (na fotografii) je Gemerčan, pochádza z Vyšnej Slanej. Ani jeho neobišiel pocit hrdosti na to, odkiaľ pochádza, na to čo dokázal, na svoju rodinu a známych. Najmä keď stál na stupni víťazov. To sa už ale v Slanej chystala veľkolepá oslava.
Čo ťa čakalo po príchode domov, keď si prišiel do dediny?
"Čakala ma celá rodina v kuchyni. V mojej izbe boli stiahnuté rolety. Keď som otvoril dvere, bola úplná tma a odrazu tam svietili prskavky, no proste šou. Bola tam celá moja rodina aj niektorí susedia. Starosta ma pozval na futbalové ihrisko, udelili mi plaketu, poďakovali sa za vzornú reprezentáciu. Bol som rád."
Aké boli prvé reakcie ľudí, rodiny?
"Blahoželania. Dostal som asi sto sms-iek. Pri niektorých ani neviem, od koho."
A čo doma k štvrtému miestu v súťaži jednotlivcov?
"Doma som dostal zemiak, grulu. Strýko povedal, tu máš za štvrté miesto (smiech)."
Napadlo by ťa niekedy, že sa dostaneš na paraolympiádu?
"Tam sa hocikto nedostane, nedúfal som. Keď som dal na šport a ten boj so sebou, vtedy som nesníval. Až keď sa začal stolnému tenisu aktívne venovať, pred štyrmi rokmi, vytýčil som si ten cieľ."
Myslíš, že keby si bol úplne zdravý...
"...tak sa tam nedostanem."
Venoval si sa predtým stolnému tenisu?
"To sme len chytili raketu a hrali. Hrali sme väčšinou futbal, bavilo ma aj plávanie a beh."
Takže vieš porovnať prístup k športu, alebo silu vôle u zdravých a telesne postihnutých?
"My nielen športujeme, ale šport nám napĺňa život. Potom ten človek nemyslí až tak na to, že je na vozíku. Aj šport ma dostal do takého stavu, že som prakticky vyrovnaný s tým, že som na vozíku. Veľa ľudí si myslí, že dostaneme odmeny ako zdraví. Nie je to pravda, dostaneme minimum z toho, čo oni. U nich je šport už aj finančná motivácia, nedá sa to porovnávať s našou situáciou."
Ako sa zmenilo tvoje správanie, respektíve vzťah k športu, k životu, po úraze pred desiatimi rokmi?
"Povahové vlastnosti by museli zhodnotiť tí, čo ma poznali predtým aj teraz. Ale myslím, že ináč vnímam svet ako zdravý. Zdravý človek si svoje zdravie vôbec neváži. Začne si ho vážiť až vtedy, keď sa mu niečo stane. To sa nedá porovnať s tým, čo som ja prežil. My sa stretávame s takými problémami, ako pomoc pri výstupe na schodoch, na toalety... To, že som na vozíku, mi veľa vzalo, ale aj veľa dalo."
Venoval by si sa ty vôbec aktívne športu, ak by sa nestalo to, čo sa stalo?
"Hm...toľko mám zážitkov, pochodil som pol sveta. Ale keby mi niekto povedal, že to, čo som zažil, by som mal vymeniť za zdravie... asi by som váhal. Mám veľa kamarátov, priateľov. Je to ťažké povedať, ale asi je to tak, viem posúdiť obe strany. Najviac ma mrzí to, že veľa ľudí nás odpisuje len preto, že sme na vozíku. Reakcie niektorých zvedavých chápem, možno by som aj tak reagoval, ale predsa..."
Prejdime späť k medaile. Koľkými rukami prešla odkedy si doma?
"Veľa, veľa, veľa. Mnohí sa s ňou aj odfotili. A bezo mňa (smiech)."
Zmení sa niečo v tvojom živote po úspechu na paraolympiáde?
"Veľmi nie. Budem sa snažiť prebojovať sa aj na ďalšiu paraolympiádu. A túto medailu som venoval mojej mame."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
