Pracuje, ale jej manžel vážne ochorel. Má jedného syna, ktorého treba ešte vychovať. Čo je to minimálny plat, keď zaplatí byt, čo zostane na živobytie? Ale ona hľadá, pýta sa, ale stále nič...
"Neviete o nejakej práci? Šla by som niečo robiť, až skončím s jednou. Je to na zbláznenie," hovorí. "Ide zima...," nedopovedala. Potlačené slzy jej viac nedovolili.
Boli to slová, ktoré ma rozkývali k činnosti. Áno, sú tu ľudia, ktorí potrebujú pomôcť. Pamätám na časy nie tak dávne, keď sa organizovali rôzne burzy, kde ľudia mohli predávať a kupovať lacné veci. Spomenula som si, že v istom meste som nedávno videla na dverách kostola plagát s oznamom "Burza šatstva a vecí do domácnosti po 10 Sk". Plná elánu som sa vybrala do tzv. charity s nápadom organizovať to aj v našom meste. Je tu oveľa viac chudoby ako tam, skúsme to aj my. Pomôžem aj ja. Toľko odhodlania. A čo nasledovalo... "My to robíme, tí, čo potrebujú, vedia... prídu... My na to podmienky nemáme, v tomto meste to ľudia nepotrebujú. Chcú len peniaze. Na charitu ľudia málo dajú, my iné robíme, iná je naša práca... Skúste Červený kríž."
Všetko slová, ktoré neveštili ochotu pomôcť a robiť pre tých, čo sú odkázaní. Ľudia o vás nevedia, protestovala som, mnohí potrebujú pomôcť, nevedia, ako na to, nechcú sa ponížiť, nechcú peniaze, chcú si veci kúpiť, zadeliť to málo, pomôžme im. Nájdem ľudí ochotných pomôcť, organizovať. Po polhodinovej debate som sa vzdala pokusu presvedčiť pani o skúsenostiach z minulosti, keď ešte to taká potreba nebola a boli to úspešné akcie. Odchádzajúc von som míňala dve slušné autá. Neviem čie. Možno len hádať, či to boli služobné autá pre dve pracovníčky charity, ktoré majú obavu o svoju existenciu a prežitie. Možno ten nápad s tým šatstvom bol zlý.
Odišla som však s pocitom, že ten plán má zlých služobníkov. Čím ďalej je to učenie viac vzdialené tomu, čomu bolo vytvorené a predurčené. Nie, my tu neslúžime ľuďom, ale sami sebe. Nehľadáme možnosti ako pomôcť, ale hľadáme dôvody, ako nerobiť nič. Také čosi, ako rozdávanie šatstva, je možno nič pre tých, ktorí na to máme. Ale pre tých, ktorí na to nemajú, je to pohľad celkom iný. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že ľudia na nesprávnych miestach nám to vedia ešte viac sťažiť. Skúsme ich mať radi, možno to pomôže.
Mária Takáčová, Rožňava
Od rodičov škôlkárov
V MŠ na Ulici kozmonautov v Rožňave sa začiatkom novembra uskutočnilo posedenie pri príležitosti Mesiaca úcty k starším. Zúčastnili sa ho babičky, dedkovia, rodičia, súrodenci detí chodiacich do tejto MŠ. Deti spievali, recitovali, tancovali... nejednej babičke sa skotúľala po líci slzička pri pohľade na svoje vnúčatko. Deťom sa celá sála odvďačila veľkým potleskom, pani učiteľkám patrí poďakovanie.
Uvedená aktivita učiteliek a im zverených detí nie je jediná. V januári sme my, záujemcovia z radov rodičov, využili Deň otvorených dverí v našej MŠ. Mnohí z nás si poopravili názor, že naše detičky sa v škole len hrajú. Pri príprave na každoročný Karneval masiek pomáhame aj my, rodičia. Výroba masiek je však len jedna stránka tejto akcie. Na rozdiel od každodenných domácich starostí a občasných hier so svojimi deťmi sú tieto nevídane šťastné, keď nie panie učiteľky, ale my s nimi v priebehu karnevalu šantíme.
V máji nás naše deti, pod vedením svojich učiteliek, prekvapili kultúrnym programom a vyhotovením darčekov ku Dňu matiek. V júni sa zase deti lúčili s kamarátmi, ktorí na ďalší rok odchádzali do ZŠ. V závere školského roka sme boli na poznávacích výletoch do okolia Rožňavy. Našou činnosťou dopĺňame nevyhnutnú starostlivosť mesta o MŠ, aby naše mali vytvorené čo najbezpečnejšie a najlepšie prostredie pre svoj rozvoj a spoločenskú výchovu a aby nás mohli učiteľky nerušene zastupovať pri výchove našich detí, za čo sme im vďační.
Rodičia detí z MŠ na Ul. Kozmonautov v Rožňave
Autor: Och, tá láska nebeská....
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
