pobudneme, sa nie raz ocitneme v situácii, kedy sa budeme musieť vysporiadať so svojimi vnútornými démonmi a ukázať svojmu vlastnému strachu, že sa ho nebojíme. Pred pár dňami som na veľmi oficiálne vyzerajúcom papieriku dostala lekárske doporučenie zbaviť sa svojho slepého čreva, ktoré mi v tomto štádiu existencie robí viac škody ako úžitku. Rýchlo som sa dovtípila, že toto je jedna z tých záležitostí, ktoré sa telefonicky vybaviť nedajú a tak som sa začala stresovať kvôli hrôzostrašnej predstave pobytu v nemocnici.

Celé noci sa mi snívalo o všetkom, z čoho som kedy mala strach, že ma naháňajú psy, že si najkrajší chalan z našej fakulty našiel v lete frajerku, že som zasa na strednej škole a čaká ma písomka... Po absolvovaní predoperačných vyšetrení som si pripadala akosi hlúpo. V lekárskom prostredí slepé črevo nikto nepovažuje za chorobu, kvôli ktorej by sa bolo treba obzvlášť vzrušovať a v porovnaní s mnohými inými, skutočne chorými ľuďmi, bola moja panika naozaj detinská. Jednoducho ma premohol strach z toho, že neviem, čo ma vlastne čaká.

Veľké oči strachu sú vypúlené hlavne preto, že hľadia do tmy nevedomosti. Akonáhle získame aspoň základné informácie o tom, čo nás desí, do tmy sa vkradne kúsok svetla, ktoré nám ukáže smer. Ak ho nasledujeme, dospejeme ku dverám, ktoré nám otvoria cestu von a to sa väčšinou udeje vtedy, keď si uvedomíme, že väčšina z toho, čoho sme sa báli, bola neopodstatnená. V prípadoch s menej šťastným koncom si v takej chvíli človek uvedomí nevyhnutnosť toho, čo má prísť a pokúsi sa s tým zmieriť. Tak či onak, poddať sa strachu nie je riešením. Veď si len predstavte, aký smiešny a zároveň smutný by bol pohľad na človeka, ktorý pučí oči do tmy namiesto toho, aby si zapol svetlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer