Downovým syndrómom. Martinka Mrenicová z Rožňavy má sedem rokov. Jej život nebude taký, ako život zdravých detí, no ako všetky iné má aj toto dievčatko svoje pozitívne i negatívne vlastnosti. V prvom rade v jej prípade však platí, že je vychovávateľná a vzdelávateľná. Toto právo na výchovu a vzdelanie, ktoré jej umožňuje naša legislatíva, uplatnili aj Martinkini rodičia a svoju dcéru prihlásili do školy, ktorú navštevujú len zdravé deti. Na začiatku šlo však doslova o boj, ktorý bolo v záujme dieťaťa vybojovať.

"Priznám sa, na začiatku som mal obavy a nechcel som sa do toho púšťať," hovorí o začiatkoch riaditeľ školy Ján Džubák. Pri pohľade na dievčinku s veľkými očami, ktorá vykladá zo školskej tašky a menuje učebnice, ukazuje, ako píše, kreslí a rozoznáva jednotlivé písmenká, sa však riaditeľ usmieva. "Škola musí zaobstarať veci, na ktoré má nárok. V prvom rade sme museli zabezpečiť asistentku učiteľa, ktorou je špeciálna pedagogička s vysokoškolským vzdelaním Tünde Reszutyíková. Na prvý pohľad je to človek, ktorý to s týmito deťmi vie," chváli riaditeľ pedagogičku.

Podľa jej slov má malá Martinka veľké šance. "Je neuveriteľne šikovná, veľmi rýchlo napredujeme, vie dobre spolupracovať, hoci má niekedy muchy a nechce sa jej," hovorí o svojej žiačke.

Martinka "sídli" v takzvanej oddychovej zóne I. C triedy. Má tam svoju lavicu, stoličku, skrinky i učebné pomôcky. Na svojich spolužiakov vidí cez presklennú stenu. To, že ich vidí, ako sedia a učia sa, ju motivuje. "Samozrejme, musí mať vlastný priestor, aby nikoho nerušila ona a nikto nerušil ju. No kontakt so spolužiakmi nadväzuje na telesnej a hudobnej výchove, kde cvičí a spieva s ostatnými deťmi," vysvetľuje T. Reszutyíková. Okrem nej sa dievčatku dvakrát do týždňa štyri hodiny venuje aj psychologička Adriena Hroncová.

Začiatok bol ťažký aj pre rodičov Martinky. Ako hovorí jej otec Ján,

Maťka bola zvyknutá na kolektív od svojich dvoch rokoch, keď ju prijali do škôlky na sídlisku Juh. "K samostatnosti ju vediem od mala. Keď sa my pominieme, musí žiť ďalej. V súčasnosti je celosvetový trend, ktorý hovorí o tom, že tieto deti sú vzdelávateľné. Hoci každý 'Down' je iný. Nechcel som si niekedy v budúcnosti vyčítať, že som pre svoju dcéru neurobil maximum. Doma by sme ju toľkému nenaučili a dôležitý je aj kolektív," vysvetlil Ján.

V Rožňave podľa jeho slov dodnes nefunguje špeciálna pedagogická poradňa pre rodičov týchto detí, ktorí, keď sami nehľadajú, nemá im kto poradiť. Do špeciálnej školy svoju dcéru dať odmietol. "'Downovia' sa neučia logickým myslením, ale zrakom. Ona všetko pozoruje a odpozoruje aj negatíva, ktorým sme sa v špeciálnej škole chceli vyhnúť," povedal J. Mrenica. "Pani psychologička Krčmárová zo špeciálnej školy odporučila malú do normálnej školy, potom nám pomohla pani Piatková zo školského úradu, ktorá zariadila, aby v škole boli namiesto dvoch tried tri a vytvoril sa tak priestor pre Martinku. Triedna učiteľka pani Koošová ju do triedy prijala ako zdravé dieťa a nakoniec prispel veľkou čiastkou do mlyna riaditeľ školy pán Džubák, za čo všetkým veľmi pekne ďakujem," úprimne poďakoval za prístup niekoľkých ľudí J. Mrenica.

Posledné už ostáva na Krajskom školskom úrade v Košiciach a meste Rožňava. Tam totiž dodnes nerozhodli o financiách, ktoré škola potrebuje na to, aby mohla zaplatiť výdavky spojené s výučbou prvého prváčika s Downovym syndrómom. Ročne ide o sumu okolo 300-tisíc korún.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer