neduhu priznávame, napriek tomu konanie, na ktoré poukazuje, je nám akosi každodenno-samozrejmé. Len prednedávnom som s polootvorenými ústami (od úžasu, či nechápania) civela na služobné auto istej nemenovanej firmy, ktoré za sebou ťahalo iné o čosi väčšie a ťažšie auto. Samozrejme, automobil v pozícii ťahúňa na zľadovatenej ceste svoju úlohu absolútne nezvládal. Kolesá sa prešmykovali jedna radosť a z pneumatík sa len tak parilo. Šofér služobného auta nemenovanej spoločnosti to mal ľudovo povedané "na háku" a s úsmevom na tvári vyvolaným akiste pozornosťou, ktorú mu všetci prizerajúci sa venovali, pokračoval v totálnom devastovaní pneumatík.
Dám ruku do ohňa za to, že ak by išlo o jeho auto, ani by ho nenapadlo dupnúť na plyn. Na ťahanie malého posypového auta by sa bol hneď a zaraz vykašľal, len aby si ušetril svoje vlastné autíčko. Ale keďže išlo o služobné, mohol sa na to zvysoka... Je celkom prirodzené, že všetko, na čo sme si museli zarobiť, je nám automaticky vzácnejšie ako čosi, čo nám ktosi iba prepožičia na istú činnosť. A zatiaľ, čo pri vlastnom aute nás srdce zabolí už pri malom škrabanci, služobné by sme neváhali pustiť dolu kopcom.
V konečnom dôsledku celá táto príhoda a rad jej podobných vôbec nie je o súkromných, či služobných vozidlách, ale o postoji, ktorý máme k celému okolitému materiálnemu svetu, na ktorý nemáme vlastnícke papiere. Paradoxne, práve tí, ktorým môže byť všetko za prahom ich dverí ukradnuté, spravidla najhysterickejšie reagujú, keď im ktosi chtiac, či nešťastnou zhodou okolností siahne na ich vlastný majetok. Čo už, ľudia sú všelijakí. Možno by však bolo dobré nezostať ticho, keď sa stanete svedkom podobnej situácie a aspoň upozorniť majiteľa či riaditeľa firmy, čo všetko sa tam dole, pod ním, beztrestne deje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
