Lucia GALLÍKOVÁ

Len málokedy sa v niektorej z častí západného Slovenska hovorí o jeho proťajšku - východe. O to viac poteší, keď ide o dobré správy. A aj keď som sa nedozvedela, v ktorom z východoslovenských miest sa nasledujúci príbeh odohral, bola som rada, že sa o ňom dozvedeli aj ľudia žijúci na opačnom konci krajiny.

V istom východoslovenskom mestečku bol istý súkromný podnikateľ - pekár. Časť z toho, čo upiekol, pravidelne odviezol do neďalekého detského domova a materskej škôlky. To by nebolo nič nezvyčajné, ak by to v jednom z tých chudobných miest na východe nerobil zadarmo. Ľudia si to čoskoro všimli a on tak nechtiac "zlikvidoval" konkurenciu vo svojom okolí, keďže každý chcel nakupovať u pekára, ktorý pri svojom podnikaní nemyslel len na zisk. Ochota pomôcť, ktorú na začiatku prejavil, sa mu tak mnohonásobne vrátila. Čím viac človek dáva, tým viac dostane. Toho dobrého aj zlého.

Ale aj dávať sa treba naučiť. V správny čas, na správnom mieste, tým, ktorí to naozaj potrebujú a to, čo má naozaj hodnotu. Je to hotové umenie, pretože vycítiť vhodnú chvíľu a nájsť primeraný prostriedok na to, aby sme niekomu skutočne pomohli, dokáže len málokto. Ľudia si často zamieňajú pomoc s vnucovaním svojich predstáv niekomu inému, lebo to, že niekomu darujete vec, o ktorej si myslíte, že ju potrebuje, ešte neznamená, že ju naozaj potrebuje.

Iní si z charity robia lacnú spoločenskú reklamu a nájdu sa aj takí, ktorí za pomoc považujú, ak vám darujú veci, ktoré by inak vyhodili. Tí, ktorí to s pomocou myslia naozaj úprimne, nekalkulujú s tým, čo im ich dobrá vôľa v budúcnosti prinesie a nečakajú, že im to raz niekto vráti. Hovorí sa, že dobré skutky, ktoré sami seba obdivujú v zrkadle, sú jedovaté. No najmä, nemajú s dobrými skutkami nič spoločné, lebo všetko, čo robíme preto, aby sme dokázali svetu alebo sebe, akými sme dobrými ľuďmi, je len pestovaním narcizmu.

Pekár, ktorý sa rozhodol napiecť chlieb pre detský domov, bol majstrom v umení dávať. Dával niečo, čo ľudia potrebujú každý deň, čo vždy malo a bude mať veľkú praktickú aj symbolickú hodnotu - chlieb. No najmä, robil to úprimne. Keby to robil s postrannými úmyslami, ľudia by to vycítili a nevybrali by si zo všetkých pekárov v meste práve jeho a nedali by mu tak najavo, že si jeho prácu vážia a chcú ju podporovať. Nielen chlebom je človek živý a o tomto pekárovi to platí dvojnásobne, lebo okrem chleba, ktorý vie napiecť, dokáže aj oveľa viac - pomáhať.

Autor: Umenie dávať

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer