ocenenie ako jeden z najlepších pedagógov Košického samosprávneho kraja. Vitálna žena s excelentnou pamäťou netají, koľko má rokov, hoci by jej tempu nemuseli stačiť ani mladice.
"Mám 68. Nebudem to tajiť, čo už s tým narobím?!" mykne plecami bývalá inštrumentárka na operačnom sále, o ktorej je známe, že dlho na jednom mieste neobsedí. Počas teoretickej i praktickej výučby ošetrovateľstva odučila tisícky žiakov, z ktorých sa rokmi stali zdravotné sestry, lekári aj učitelia na zdravotníckych školách. Pracujú u nás i v zahraničí. Svoje žiačky učí dôslednému vykonávaniu povolaniu zdravotnej sestry. Jej požiadavky na zodpovednú, presnú a bezchybnú prácu v nemocnici oceňujú často až po rokoch, v praxi. A nejednu si pamätá do detailov.
"V pamäti mi nemusia ostať tí, ktorí boli vynikajúcimi študentmi. Skôr si cením snahu. U mňa má byť študent vysoko aktívny a pracovitý, alebo niečím zaujímavý. Mám radosť z toho, keď sa moji žiaci vypracujú a sú z nich dobré sestry alebo lekári. Ale keď sú napríklad chorí alebo ich postihne nešťastie, smútim s nimi," hovorí so slzami v očiach.
Mnohí z nich jej píšu listy dodnes. Riaditeľka Strednej zdravotníckej školy v Rožňave Katarína Kopecká tvrdí, že si cení hlavne jej energiu, elán a „ohromné teoretické a praktické vedomosti a zručnosti. Študentov vie naučiť výborné technicky ošetrovateľskej starostlivosti, pracuje sa sebe, stále sa vzdeláva."
A naozaj, M. Billíková drží krok aj s neustále sa meniacimi podmienkami a reformami v školstve aj v zdravotníctve. Je zakladateľkou ošetrovateľstva vo „svojej" škole a bola aj prvou vedúcou odbornej praxe. "Zdravotníctvu a škole veľmi fandím, aby to bolo stále lepšie. Aj zmeny treba prijať a prispôsobiť sa im. Žiaci sú tiež iní, než pred rokmi. Vtedy boli zodpovednejší, zrelší, ctižiadostivejší. Ale zo svojich požiadaviek som preto neustúpila. Ani voči sebe, ani voči žiakom. Stále im vštepujem, že sme tu pre pacienta, nie on pre nás. To je na tej práci najťažšie. Keď má napríklad pacient dostať predpísanú dávku lieku v injekcii, tak študentka nemôže z ampulky vytiahnuť ani o chlp menej. A ja na to dozriem".
Priznáva, že profesionálna deformácia sa prejavuje, keď je v pozícii pacienta. Neujde jej ani jeden pohyb či pracovný postup personálu. Psychickú záťaž z učiteľského povolania M. Billíková nepociťuje. "Keď niečo robíte s láskou, vierou a radi, nie je to na ťarchu. Práve naopak. Ja čerpám energiu z práce. To je môj život," hovorí skromne. "Veľmi dôležitá je rodinná pohoda, moji vnukovia a dobrý kolektív. Prijali ma a nedajú mi pocítiť, že je medzi nami vekový rozdiel. To je pre mňa veľká odmena, že môžem pracovať a byť s nimi".
Nad odchodom do dôchodku podľa vlastných slov vôbec neuvažovala. "Keď ma budú potrebovať, ostanem aj na ďalší rok. Ale keď nie, nájdem si inú aktivitu. Rozhodne doma sedieť so založenými rukami nebudem".
M. Billíková sa pri práci už roky riadi heslom, ktorý hovorí za všetko. "Keď sa niektorý môj žiak dopustí na pacientovi priestupku, na druhý deň do práce nenastúpim". Pri takom dôslednom učiteľovi sa vari ani nič podobné stať nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
