analýzami divadelných predstavení sa väčšinou neubránim tomu, aby som to, čo sa na javisku odohráva, nezačala hodnotiť. Chvíľu vnímam text, potom ma zaujme výkon niektorého z hercov, potom blúdim zrakom po kulisách a niekedy moju pozornosť strhne práca osvetľovača. Nakoniec odchádzam z divadla v jednom zo stavov, ktorý sa dá zaškatuľkovať do kategórie „pohlo to mojím vnútorným svetom" alebo „nepohlo to mojím vnútorným svetom". A dlho som nevedela, čím to vlastne je...

Hovorí sa, že všetko, čo potrebujete na vytvorenie divadla sú „tri dosky, dvaja herci a jedna vášeň". Aj napriek tomu vznikajú vo veľmi podobných podmienkach kvalitatívne rozdielne inscenácie. Alebo ešte lepšie - v inštitúcii so silným zázemím a štátnymi dotáciami vznikajú lenivé a mdlé inscenácie, zatiaľ čo ochotníkom kdesi v „Hornej-Dolnej" sa v rozpadnutej sále obecného kultúrneho domu podarí vytvoriť niečo, čo ľudí skutočne osloví. Pretože nie je divadlo ako divadlo a množstvo peňazí, vhodné priestory, profesionálne zázemie tvorcov a účinkujúcich nezaručia, že to, čo diváci uvidia na premiére, bude skutočným divadelným zážitkom.

Divadlo je zrkadlom doby, v ktorej existuje. Je zrkadlom nás všetkých, sediacich večer čo večer naproti v hľadisku. Možno nás nemusí zaujímať, čo ho robí dobrým alebo zlým, lebo za peniaze, ktoré sme dali za vstupenku, sa chceme v prvom rade „zabaviť", ale ak reflektuje nás samých, možno by sme pri troche snahy našli zopár nitiek, ktoré vedú z javiska priamo do nášho súkromia. Medzi životom a divadlom existuje nesmierne množstvo paralel. Niekto má zázemie, dostatok financií, potrebné vzdelanie a množstvo schopných ľudí okolo seba a napriek tomu sa mu z tohto potenciálu podarí vytvoriť iba niečo druhotriedne a povrchné. Zatiaľčo kdesi v malom meste možno žije ktosi, kto napriek nedostatku všetkého vyššie spomenutého žije naplno a jeho „súkromné predstavenie" na javisku života je zakaždým strhujúce. Pretože to podstatné, čo robí z divadla umenie a z ľudského života zmysluplnú existenciu, nie sú „tri dosky a dvaja herci", ale práve tá zvláštna esencia, ktorú nazývame vášňou. Divadlo bez vášne je prázdne a ani tí najlepší režiséri z neho veľa nevytlčú.

Podobne sme na tom aj vo svojich malých „divadlách života". Ak všetko robíme len z povinnosti a donútenia, povrchne a bez zaujatia, nepomôžu nám žiadne masky, úžasné róby, ani strhujúca scéna. Lebo bez vášne k životu, bez tej vnútornej energie, ktorá nám nedovolí spadnúť na úroveň živých mŕtvol, sa nám nikdy nepodarí vytvoriť niečo hodnotné. A náš život zapadne prachom bezvýznamnosti ako nepodarené divadelné inscenácie, na ktoré si nikto nikdy nespomenie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer