folklórneho súboru Hôra Mária Brdárska sa snaží, aby k nim „pričuchli" aj mladí. Ako hovorí, ženy sú mimoriadne aktívne a veľmi by sa chceli zvykom priučiť. Horšie je to vraj s chlapcami, tých k tradíciám dostáva ťažšie. Pritom sama M. Brdárska je pamätíčkou, ktorá na vlastnej koži ako dievča zažila, že Veľká noc a deň pred ňou boli len o zábave.
"No to keby ste videli, čo sa robilo už na veľkonočnú nedeľu... Najprv sme sa vyobliekali a išli sme do kostola. Cestou z neho sme sa všetky dievčatá stretli na moste, chlapci za nami a spievali sme. Potom sme utekali domov preobliecť sa a rovno na zábavu. Chlapi začali hrať už od druhej popoludní a skončili o polnoci".
Zábava sa odohrávala v sále vedľa krčmy. Vtedy ešte kulturáky neboli. Dievky mohli ísť dnu, ich matky tiež, ale tie len sedeli na lavičkách okolo tanečného parketu a dávali pozor. Samozrejme, nie každého pustili dnu. V taký čas si zobral pod nohy drevené sudy od piva, vyliezol na ne a pozeral sa na zábavu spoza okna.
Pred Veľkou nocou vyrábali dievčatá pre chlapcov pierka z asparágusu, rozmarínu a myrthy. Tí si ich potom pripevnili za klobúky. Každá venovala pierko tomu chlapcovi, ktorému chcela. Hanbil sa ten, kto ich mal málo. No ten, komu obkolesili celý klobúk, mal v noci z nedele na pondelok čo robiť. "Každú dievku, ktorá mu venovala pierko, musel dvakrát vytancovať. Niektorí do polnoci ani nezastali," smeje sa M. Brdárska.
Pamätá sa, že noc medzi Veľkonočnou nedeľou a pondelkom bola bezsenná. Nik nespal. Keď totiž prestali chlapi o polnoci vyhrávať, pobrali sa rovno oblievať dievčatá. Do pondelkovej deviatej hodiny museli byť všetky pooblievané, lebo vtedy sa začínala v kostole omša. "Mne len parobok zakričal 'Marinko, utekaj domov, bo už idemo!' a ja som aj bežala. My sme z toho urobili frašku. Naschvál sme sa skrývali, ale to len naoko. Každá chcela, aby ju chlapec našiel a polial. My by sme sa dokonca hanbili, keby nás vynechali. Nikto vtedy nemal parfém. Ale chlapci si ho vedeli vyrobiť. Namáčali do vody pomarančovú kôru a pekne to 'páchlo'. Najmä malé dievčatá tým vyvoňali. Staršie dievky oblievali vonku vedrami plnými vody, alebo v potoku. Vrieskali sme, metali sme sa, ale všetkým sa nám to veľmi páčilo".
Na to, že im je zima, ani len nepomysleli. A občas utŕžil ľadovú spŕšku aj niektorý z chlapcov. Následná hostina bola omnoho skromnejšia, než tie dnešné. "No to viete, stôl sa pod jedlom neprelamoval, ale vždy bola klobása na kyslo s cibuľkou a pálenka. No chlapci sa nikdy nespili do nemoty. S pijatikou vtedy problémy neboli".
Keď sa húfne polievanie skončilo, pobral sa každý do kostola a tam sa začalo pletkovanie. Miesto chlapcov bolo na balkóne, dievčat okolo oltára. "V kostole sme rozoberali, ktorá bola ako poliata. Ešte aj pán farár nám z kazateľnice hrozil, tak hlasno sme si šepkali," spomína so smiechom M. Brdárska.
Dnešné zvyky sa obmedzili na oblievanie smerom z vyšného na nižný koniec dediny alebo opačne. Postupne, so spevom aj s pohostením. Ale tancovačky ako kedysi, či mladých odetých do krojov už nevidieť. U mladých dievčat ostala akurát radosť z množstva vody od chlapcov ako symbol záujmu. "Ja ešte tie zvyky nejako 'trimem'. Ale čo bude potom... Veď také sú pekné tie tradície! Aj minule, keď som so súborom prišla s jednou scénkou na súťaž do Bratislavy, tak si tam išli oči vyočiť. Že vraj odkiaľ som na ten námet prišla, kto mi poradil. 'Ta odkiaľ by som prišla!' hovorím im. 'Kto by mi mal radiť! Sama som to všetko zažila!".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
