šot o transporte telesných pozostatkov zúfalca, ktorý skočil zo skál pod Radzimom.

Som presvedčený, že tento šot prekročil všetky stráviteľné hranice, ktoré by mal mať v sebe zdravý, vyrovnaný jedinec a teda i spoločnosť. A to hranice nielen morálne, ale i právne. Neviem nájsť správne slovo na pomenovanie tejto úchylky. Viem však, že je úbohosťou ukájať sa pohľadom do detailov znetvorenej ľudskej schránky a ešte to ukazovať ostatným. Rovnakou úbohosťou je to bohorovné pohŕdanie niečím, čo bolo nedávno živou bytosťou. Vrátane ignorancie akéhokoľvek jej práva na súkromie i jej blízkych, ako to predviedli aktéri tej akcie.

Nikto z nich by si zaiste nedovolil nemiestnym správaním rušiť napríklad pietu pohrebu. Pri svojej práci však neprejavili ani štipku empatie a rešpektu k zmarenému životu. To nepomysleli ani na rodinu obete? Alebo na to, ako by sa to dotklo ich, keby tá obeť bola ich bratom, otcom, či synom?

Elias Canetti, jedna z najväčších osobností minulého storočia, si myslí, že nutkavá príťažlivosť smrti pre masy spočíva v strachu z konečnosti ľudskej existencie a zároveň z radosti prežitia. Je to čosi primitívne, pudové, hlboko zakorenené v podvedomí.

Jednoduché kmene si však na rozdiel od dneška smrť dokázali uctiť. Mali na to svoje rituály, ktoré sa týkali nielen ľudí, ale i koristi. Dokázali napríklad odprosiť duše ulovených zvierat za to, že si ich životy prisvojili pre vlastné prežitie.

Dnes je smrť, okrem súkromnej rozlúčky so zosnulým, verejným vlastníctvom. Médiá sú verejným priestorom, kde sa s ňou obchoduje. Smrť, to niečo mysteriózne dostalo všetky atribúty spotrebného tovaru. Možno si to myslel i ten samovrah. A možno práve všeobecný deficit citu a pochopenia bol jeden z motívov jeho zúfalého činu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer