pričom ich dopad na súčasnú klímu v spoločnosti cítiť dodnes v relativizácii jednoznačných vecí. Lebo, ak niekto poprel svoje zmysly a pred previerkovou komisiou priznal, že biela neostala biela, ale je čierna, tomu už bolo potom všetko jedno a zostal vo svojom vnútri zlomený. Predal osobnú slobodu, česť, svedomie za kus chleba. Za život v klietke. A toto dedičstvo si zo sebou nesieme dodnes. Vie o tom svoje najmä staršia generácia najviac poznamenaná normalizáciou.

V uliciach bolo vtedy plno tankov a chaoticky sa mrviacich ľudí ako mravcov, ktorými lomcoval hnev a bezmocnosť. Pamätám sa, ako nad mestom svišťali lietadlá, na plotoch vznikali po nociach nové heslá, ktoré cez deň ktosi pretrel, ako sa v potravinách stálo v dlhých radoch a ako ľudia hovorili, že bude vojna. To bolo všetko, čo som ako dieťa vnímal. No to podstatné som pochopil až neskôr. Boli sme totálne ponížení a zlomení.

Keď som si teraz konečne pozrel tých vzácnych päť minút amatérskeho dokumentu, ktorý zachytil okupačné vojská v Rožňave, bolo mi do plaču, ale bol som i hrdý na tých odvážnych mládencov, čo hádzali na ruské tanky dlažobné kocky. Rožňavčania neboli zbabelí. Premýšľam, čo sa s tou odvahou stalo. Kde je, kde sú tí statoční? V akom to spoločenskom marazme sa rozplynula ich odvaha? Je to vina tých dvadsiatich, tridsiatich, či štyridsiatich rokov? Netuším, jedno ale viem iste. Dedičstvo 68 roku je tu s nami každý deň. Vďaka nemu sme takí, akí sme. Potomkovia zlomených a ponížených občanov.

Autor: Zlomení, ponížení

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer