ekonómov sa na to, či pomáhať alebo nie, dosť rôznia, ukazuje sa, že to bola pravda.

Siderit nielenže nebol schopný rozbehnúť plánovanú investíciu, ktorá mu mala sňať z krku bremeno vysokých energetických nákladov, ale z nastrčenej ruky štátu by chcel zobrať ešte viac.

Nedávno firma cez svojho konateľa vyhlásila, že potrebuje nie 180 miliónov ale raz toľko. Možno keby ich dostala, o pol roka by chcela ďalšie peniaze a potom ďalšie. Nie je nič ľahšie, ako sľúbiť nesplniteľné a pýtať, keď dávajú. Logika trhu je ale neúprosná. Ak predávaš lacnejšie, než za koľko vyrobíš, vypadávaš z hry. Akékoľvek dotácie, či ochranná ruka štátu, sú len odďaľovaním nevyhnutného konca a stratou času. Za tých desať rokov, čo firma nestíha platiť za plyn, by sa už určite našlo riešenie, čo s ľuďmi. Nakoniec tí, ktorí pochopili, že to ide z kopca, z Nižnej Slanej zutekali.

Sideritu chýbajú skúsení baníci, v krízovom režime sa vo firme na všetkom šetrí. Na náborové akcie prídu Rumuni, alebo tí, ktorí sa inde nevedia zamestnať. Výsledkom je vysoká fluktuácia, menej kvalitná práca, slabá výkonnosť a neustále riziko úrazov. O robotu v tme, vlhku, prachu, hluku, sprevádzanú vibráciami a inými nebezpečenstvami, za šestnásť tisíc mesačne, nie je záujem. Taká je dnes banícka realita, v ktorej už dávno neplatí komunistické: "ja som baník, kto je viac." Siderit už vyše mesiaca nevyrába. Ľudia sú doma. Kedysi velebený Deň baníkov sa neoslavoval a bol skôr dňom smútku. Zdá sa, že posledná odstávka plynu zasadila firme smrteľný úder. Raz darmo. Politické konexie, poslanecký lobing a banícke tradície na prežitie nestačia. A pocítila to nielen stopäťdesiatročná americká banka, ktorá minulý týždeň skrachovala.

Autor: Trápenie Sideritu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer