asi pomenoval slávny Orson Welles. "Životná úroveň je, keď míňate peniaze, ktoré ste si ešte len chceli požičať, na veci, ktoré nepotrebujete, aby ste nimi ohúrili ľudí, ktorými pohŕdate!" Celkom výstižná charakteristika.

Kto navštívil niektorú z najchudobnejších krajín sveta vie, že takéto definovanie životnej úrovne domorodcom nič nehovorí. Ich a naše problémy sú od seba na míle vzdialené rovnako, ako predstavy o kríze. Chcem tým len pripomenúť, že všetko je relatívne a všadeprítomného strašiaka krízy netreba brať až tak vážne, ako na prvý pohľad vyzerá. Keď sa na neho pozrieme trochu inou optikou, tak zistíme, že najviac sa bojíme vlastných strachov. Napríklad toho, že prídeme o výhody dosiahnutého stavu. Alebo toho, že stratíme istotu v neistote neustálych zmien, ktoré sú v konečnom dôsledku ale práve tou jedinou istotou. A o tom je naša kríza, ktorá je prioritne v nás.

Jednu "istotu" sme tu už prechodne mali. Socializmus bol istotou chudoby pre väčšinu. A dal sa vydržať. Snaha o zachovanie dosiahnutého stavu, ktorý nutne nie je nepríjemným alebo životohrozujúcim, je súčasťou prirodzenej výbavy človeka a jeho sebazáchovného pudu. Na úsvite dejín to bol oheň, dnes sú to onakvejšie veci. Trebárs finančné deriváty. Je logické, že sa snažíme vyhýbať zmenám, ktoré nás môžu ohroziť a urobíme všetko preto, aby sme nemuseli zľaviť z dosiahnutého pohodlia. Potom ide už len o mieru pochopenia situácie a jej pomenovania. Je to len kríza, alebo už i boj o holú existenciu? Lebo, ako sa hovorí, keď nejde o život, nejde o nič.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer