LUBENÍK, POPRAD. Aj na Slovensku si dnes pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Práve pred 79 rokmi bol oslobodený nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor v Osvienčime.
Domov z neho sa už nevrátila ani Jolana Friedmannová, ktorú odvliekli z obce Lubeník na Gemeri, a 25. marca 1942 bola súčasťou prvého transportu Židov z Popradu do Osvienčimu.
Mala vtedy 22 rokov.
Jej synovec Ivan Kamenský, syn jej sestry, si obdobie protižidovských opatrení a prenasledovania nepamätá. Narodil sa koncom augusta v roku 1941.
Rodinu rozdelili deportácie. Neter sa s tetou, ktorá prežila Osvienčim, stretla v USA Čítajte Desiatky jeho príbuzných zavraždili
Prežil v úkrytoch, rovnako ako jeho rodičia.
Viac ako päťdesiat členov jeho rodiny také šťastie nemalo a bolo zavraždených v koncentračných táboroch.
Vládne nariadenie, ktoré obsahovalo súbor protižidovských predpisov, takzvaný Židovský kódex, bolo vydané 9. septembra 1941.
O pár mesiacov sa začalo s deportáciami do koncentračných táborov.
„Moja mamka bola už vydatá a ja som bol na svete. Otec mal ako zubár dostať výnimku. Teda 22. marca 1942 sme boli ešte v Lubeníku. Potom sa však otec rozhodol, že pôjdeme preč,“ povedal Kamenský.
Židovským vojakom dali lopaty namiesto pušiek. Michalovčan unikol deportácii vďaka armáde Čítajte Ukrývali sa v pivnici
Rodina odišla do dediny Chyžné (okres Revúca), kde ju ukryl gazda Gregor.
Podľa pamätníka išlo o pravú ruku predsedu Demokratickej strany Martina Kvetka za prvej republiky.
„Mal som vtedy osem mesiacov. Podmienky v pivnici, kde sme sa ukrývali, boli len také, aké sa podarilo vytvoriť. Mamka stratila mlieko a nebola perspektíva, aby som to tam vydržal,“ opísal.
Pomohol im evanjelický farár Mačuha, malé dieťa zobral z úkrytu preč.
„Mamka s tým zo začiatku veľmi nesúhlasila, ale otec ju presvedčil, že je to jediná šanca, ako ostať pri živote. Rodičia však z dôvodu bezpečnosti nevedeli, kam presne idem. Mačuha nechcel, aby to vyzradili v prípade, že ich nájde gestapo. Paradox je, že ani ja neviem, kde som bol, pretože tento kňaz sa v roku 1945 po vojne zabil na motorke,“ poznamenal Kamenský.
Rodičia odhadovali, že ich syn bol ukrývaný niekde na lazoch.
„Zrejme ma tam preobliekli za dievčatko. Keď ma priniesli naspäť, mal som asi sedemnásť mesiacov, dlhé kučeravé vlasy a bol som veľmi plachý,“ zaspomínal.
Ivanovmu otcovi sa napokon podarilo získať výnimku a nemusel sa schovávať, vybavila mu ju manželka zubára v Revúcej, Nemka.
Spolu s manželkou a synom tak žili v Lubeníku, kde pracoval ako zubár.
Z rodiny prežil zverstvá nacizmu len otec. O čísle na predlaktí hovoriť nechcel Čítajte Vzalo ich gestapo, ale nestihli transport
Po tom, ako sa mu miestny veliteľ gardy vyhrážal, že ho udá ako bývalého komunistu, sa presťahovali do Slavošoviec (okres Rožňava).
Podľa Kamenského išlo o odbojovú obec.
Po potlačení Slovenského národného povstania sa tak rodina spolu s partizánmi a ďalšou rodinou presunula do evakuačného krytu hlboko v lese a po jeho vyzradení v decembri 1944 do provizórnej chaty. Ešte v tom mesiaci ich gestapo zatklo.
„Prišli nám oznámiť, že pre nás príde gestapo. Bola strašná zima, a rodičia nevedeli, kam by v horách išli s takým malým synom, ostali sme preto v kryte,“ povedal Kamenský.
Napokon naozaj prišlo gestapo, zobralo ich do Dobšinej a odtiaľ do Kežmarku.
„Naším šťastím bolo, že nestihli transport, ktorý odišiel pred naším príchodom,“ skonštatoval pamätník.
Práve tam ich v januári 1945 zastihlo oslobodenie.
„Takto sme sa zachránili. V tom čase som mal desať kíl, nevedel som chodiť. Tých strát v našej rodine v dôsledku holokaustu bolo veľmi veľa. Len v mamkinej rodine išlo o šesť súrodencov a oboch rodičov, mnoho sesterníc, bratrancov a malých detí,“ zbilancoval Kamenský.
Otec z Prešova sa hnal autom za vlakom do Popradu a Žiliny, no dcéru nezachránil Čítajte Pomohla mu hypnóza
Kým mama Ivana Kamenského o prežitých udalostiach počas života nehovorila vôbec, otec áno, no iba so známymi.
Ich syn si nič z toho nepamätal.
S jedinou spomienkou mu v roku 1993 pomohol hypnoterapeutický tréning.
„Tréner ma v rámci hypnózy viedol rokmi späť. Ukázalo sa, že vo veku asi 3,5 roka som produkoval ten strach, ktorý som mal z Nemcov a vlčiakov väčších než ja,“ vysvetlil.
Išlo konkrétne o spomienku na zatknutie gestapom po odhalení ich úkrytu v roku 1944.
O niekoľko desaťročí neskôr začal Ivan Kamenský sám pracovať v oblasti psychológie, po roku 1990 sa venoval besedám so študentmi a problematike holokaustu, zbieral spomienky preživších pre režiséra Stevena Spielberga a neskôr s nimi viedol terapeutickú skupinu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer
