Odkaz gemerských hrnčiarov prežil stáročia

GEMER. Na území niekdajšej Gemerskej župy sa ľudia už od staroveku zaoberali spracovaním hliny. Predpokladom spracovania bola počas dlhých stáročí vynikajúca kvalita miestnej hliny.

Z najstarších čias je známa tzv. lineárna keramika, považovaná za súčasť dolnozemskej lineárnej keramiky. Jej náleziská sa nachádzajú hlavne v údolí rieky Slaná (Tornalja-Kráľ, Včelince, jaskyňa Baradla).

Popri týchto nálezoch však boli nájdené aj rôzne iné typy keramiky, vytvorené bukovohorskou, lendelskou, bádenskou či hatvanskou kultúrou.

Kelti, ktorí toto územie osídlili v dobe laténskej, už vyrábali svoje výrobky na hrnčiarskom kruhu a aj ich vypaľovali. Svedčia o tom vykopávky vo Včelinciach.

V období po Kristovi sa na spracovaní hliny podieľali viaceré etniká. Z nich treba spomenúť predovšetkým germánsky Kvádovi a pravdepodobne aj Vandalov.

O spracovaní hliny Slovanmi svedčia nálezy keramiky charakteristické jednoduchosťou jej stvárnenia i samotných motívov.

Postupným rozširovaním sa používania ručného hrnčiarskeho kruhu sa od 11. storočia začali prejavovať zmeny v technologickom postupe výroby.

Od 13. storočia je známa hlina vypálená na červeno, ktorú neskôr nahradila nabielo vypálená hlina.

V oblasti od Haliča po Plešivec a od Divína po Jelšavu sa postupne vytvorilo 80-100 km dlhé a 20 km široké územie, ktoré sa stalo najhlavnejším strediskom výroby keramiky v celej Karpatskej kotline.

Veľký význam miestnej hliny, ktorej najbohatšie náleziská sa nachádzali práve v tejto oblasti, spočíval v jej ohňovzdornosti.

Špecializácia hrnčiarskej výroby sa začala koncom 13. storočia hlavne v rozvíjajúcich sa hospodárskych centrách a mestách.

Vznik miest a prvých cechov v nich priniesli zmenu aj v organizovaní výroby. I keď písomné údaje o existencii hrnčiarskych cechov poznáme len zo 17. storočia, ich vznik predpokladáme už v 15. storočí.

Ako dôkaz ich existencie môže slúžiť technologický vývoj, keďže hrnčiari už v tomto období používali glazúru a novým prvkom výrobného procesu sa stal nohou poháňaný hrnčiarsky kruh.

V 17. stor. sa na tomto území usadili aj Habáni a zanechali po sebe keramiku s charakteristikou ornamentikou. Niektoré ich prvky používali dedinský hrnčiari ešte aj o dve storočia neskôr.

Práve títo hrnčiari disponovali najbohatšou minulosťou a jej obrovskými skúsenosťami. Ich remeselná výroba dosiahla vrchol v 18. a 19. storočí.

Výrobky z ohňovzdornej hliny, používané hlavne na varenie a pečenie, boli známe nie len v Maďarsku, ale aj ďaleko za jej hranicami. Vyrábali sa aj výrobky iného druhu, akými boli taniere, misy, krčahy, ale tieto sa predávali už len regionálne alebo v okolitých župách.

(zdroj: Banícke múzeum Rožňava)

Koncom 19. storočia sa začal úpadok dedinského hrnčiarstva vplyvom vonkajších i vnútorných faktorov. V 20. storočí sa už len prehĺbil tento úpadok a to viedlo k jeho zániku.

Brezové či močaristé miesta poskytovali hrnčiarom spoľahlivé náleziská kvalitnej hliny, ktorá sa nachádzala na rôznych miestach v rôznych hĺbkach, miestami až 10-12 metrov hlboko.

Pred ťažbou hrnčiari odstránili hornú vrstvu a vhĺbili úzky otvor, aby zabránili závalu pôdy. Vyťaženú hlinu uskladňovali jednotlivo podľa druhu hliny na suchom mieste. Dostatočne suchú hlinu potom nakrájali na drobné kúsky a uložili do diery zvanej „áztató“.

Prvou fázou spracovania hliny bolo tzv. ubíjanie. Takto spracovanú hlinu pozbierali škrabkou zo zlomenej kosy a hlinu ďalej spracovávali dvojfázovým utláčaním.

Pripravený materiál uložili na kôpky, potom ho trikrát po sebe premiesili a medeným drôtom pokrájali na kolieska a potľapkali.

Výsledkom tohto procesu boli polkruhovité, asi 50 cm vysoké hrudy pripravené na spracovanie. Tieto sa potom formovali na hrnčiarskom kruhu.

V Gemeri sa formovanie hliny na hrnčiarskom kruhu nazývalo „míjjelés“.

Pre výrobu samotného výrobku odrezali taký kus hliny, aký bol potrebný, vyformovali ho do tvaru vajca, položili do stredu kruhu a začali s vyťahovaním steny.

Hotový výrobok z kruhu odrezali a položili ho na policu, aby vyschol. Pri výrobkoch s ušami pripevnili uško, len po tomto procese, ktoré bolo z mäkšieho materiálu, aby sa pri vypaľovaní neoddelilo.

Zdobenie pozostávalo s glazúry a ornamentiky. Povrch dobre preschnutej nádoby najprv zafarbili bahnom požadovanej farby, nechali ju vyschnúť a naniesli na ňu rôzne motívy s geometrickým alebo rastlinným vzorom. Veľmi nezvyčajnou bola technika, kedy sa kus špongie namočil do farby a jej pritláčaním na povrch nádoby vznikali rôzne obrazce.

Po zdobení keramiky nasledovalo vypaľovanie. Uskutočňovalo sa dvakrát v na to zhotovených peciach, ktoré sa na Gemeri nazývali „báňa“.

Glazúrou sa predmety zdobili medzi dvoma vypaľovaniami.